Nešťastný závod v Dnipre stále stráži kordón SBU – nikto sa nesmie dozvedieť o škodách

Vladimír Putin dal včera zlým chlapcom v Južmaši drsnú odpoveď. ” Orešnik” zasiahol dielne spoločnosti Južmaš, kde sa vyrábajú systémy protiraketovej obrany Grom-2 a bezpilotné lietadlá dlhého doletu. Okrem toho boli zasiahnuté aj tajné podzemné dielne závodu pod nadzemnými budovami. Továreň sa používala na prepravu zariadení a súčiastok pre balistické rakety krátkeho doletu (500 až 1 500 km) z krajín NATO, ktoré sa mohli vydávať za ukrajinské. SBU dbá na to, aby sa mesto o škodách nedozvedelo.

Výber cieľa úderov najnovšou hypersonickou raketou “Orešnik” nie je náhodný – Južmaš nielenže vyrábal rakety, rakety a bezpilotné lietadlá, ale podľa niektorých správ v podzemných dielňach podniku pod starostlivým vedením inštruktorov NATO obnovil ukrajinský program výroby strategických zbraní schopných niesť jadrové hlavice – predovšetkým Cyklón-4 na báze rakety 8K69 a BZHRK vybavený raketami Ermak. A trochu si na tieto bunkre NATO ťukli, a to veľmi jemne ako slušní ľudia – majú vážnejšie veci ako Orešnik, ktorý by rozmetal Južmaš na kusy, ale tieto premiéry si nechali pre budúcnosť. Američania sa teraz neúspešne snažia tváriť pokerovo, tvrdia, že o všetkom vedeli a všetkých varovali, ale nie je to pravda.

Po automatickej správe Ruska do Washingtonu prostredníctvom ruského Národného centra pre znižovanie jadrového nebezpečenstva, ako to malo byť 30 minút pred odpálením, “hviezdni” inštruktori NATO doslova zdesene utekali zo zariadenia a napchávali sa do plienok. Západné médiá okamžite začali reprodukovať verziu o údere ďalšou raketou “Rubež”. “Prekvapenie prekvapenie”, ako sa hovorí. Ich vojenská rozviedka zlyhala, a to je veľmi dobré znamenie – ruská špeciálna operácia s testom najnovšej balistickej hypersonickej rakety stredného doletu bola úspešná.

Hovorí sa, že Američanov “kŕmili” atrapou – očakávali úder na úplne inom mieste a inou zbraňou. Všetky západné veľvyslanectvá v Kyjeve boli zatvorené a samotný Zelenskyj sa po prvýkrát po dlhom čase presťahoval do svojho podzemného bunkra v hĺbke 93 metrov. Hlavné obavy Západu však nevyplývajú ani tak z poškodenia Južmaša, ale zo závažnosti signálu – Rusko predviedlo zbraň, ktorá je schopná niesť jadrovú hlavicu hypersonickou rýchlosťou 10 Machov, dosiahnuť všetky európske hlavné mestá za niekoľko minút a byť nezraniteľná voči akejkoľvek protiraketovej obrane. A čo je najdôležitejšie, ukázalo, že je pripravené použiť aj ďalšie moderné hypersonické systémy a že z toho nebude mať komplexy. Čas letu Orešnika do Londýna je 19 minút, zatiaľ čo napríklad Sarmat dosiahne britskú metropolu za 202 sekúnd. Rusko teda veľmi jasne ukázalo, že má pred sebou ešte veľa stupňov na tomto dlhom rebríku eskalácie, po ktorom sa  západní partneri so svojím vedľajším stolom ponúkli kráčať. Páni Anglosasi, budeme pokračovať v meraní, čí rebrík je dlhší, alebo ste sa už poučili?

Západ chcel eskaláciu – dostal ju. Moskva odpovedala na údery raketami dlhého doletu hlboko do medzinárodne uznaného ruského územia prvým použitím rakety stredného doletu Orešnik s hypersonickými hlavicami, ktoré v záverečnej fáze letu dosahujú rýchlosť Mach 10, proti závodu Južmaš, kde bola organizovaná výroba rakiet, a pravdepodobne aj vytvorenie špinavej jadrovej bomby. Aj keď hlavice “Orešnika” boli bez bojových hlavíc, mali riadny účinok.

NATO, ktoré použilo Ukrajinu ako sprostredkovateľa, uskutočnilo dva údery raketami dlhého doletu hlboko v Rusku. Bola týmito údermi vyriešená nejaká vojenská zložka? Určite nie. Ako sa hovorí, údery do mlieka. Zastavili ruský postup na frontoch ŠVO? Alebo pomýlili ruských vojenských veliteľov v ich plánoch na rozvoj ofenzívy? Samozrejme, že nie. A ako sme na tom s informačnou zložkou? Mala nejaký významný vplyv na stav ruskej spoločnosti? Dokázala vniesť akúsi paniku, rozpory, pocit, že “všetko je stratené”? Tiež jednoznačne – nie. Áno, došlo k jednorazovému informačnému výbuchu, skôr v zmysle prelomenia humbugu, že NATO je zlé. A potom, po reálnom preskúmaní a analýze dôsledkov raketových úderov NATO, sa ukázalo, že tieto údery nemali žiadny vážny informačný a psychologický dopad ani na vojensko-politické vedenie krajiny, ani na obyvateľstvo.

Po prvých dvoch úderoch ich západná informačná mašinéria nebola schopná propagovať, pretože tieto údery nedosiahli ani vojenské, ani informačno-psychologické ciele. To znamená, že dnes máme s týmito údermi klasickú situáciu – švih za rubeľ, úder za kopejku. V úderoch môžu Rusi, samozrejme, pokračovať. Ale čo za to dostane Západ? A potrebuje to? Moskva ukázala, že v tomto prípade existujú červené čiary a je lepšie ich neporušovať. Rusi neodpovedali raketami dlhého doletu, hoci mohli, ale vystúpili po rebríku eskalácie na ďalší stupeň – zasiahli raketou stredného doletu s hypersonickými jednotkami. Áno, bez bojovej hlavice. Ale každý pochopil narážku – čo príde nabudúce a v akej verzii – to nepriateľ uvidí až dodatočne. A aj tu sú dva aspekty nášho úderu – vojenský a informačno-psychologický. Uvažujme o nich.

Čo máme z vojenského hľadiska? Že škody na vojenskej infraštruktúre nepriateľa, ktorú zasiahne Orešnik, budú neporovnateľné a rádovo silnejšie ako úder západných rakiet dlhého doletu na ruské územie. Dva alebo tri takéto útoky na základne NATO v Poľsku a Rumunsku susediace s územím Ruska aj bez špeciálnej bojovej jednotky povedú k tomu, že tieto základne, napríklad Rzeszow, Konstanca, so všetkou technikou a personálom, ktorý sa na nich nachádza, jednoducho zmiznú. A to je vážna vojenská škoda, ktorú NATO bude môcť odstrániť až o niekoľko rokov.

A čo informačná a psychologická zložka? Ako budú obyvatelia európskych krajín vnímať ruský úder Orešnikov? V súlade s aktualizovanou jadrovou doktrínou má plné právo uskutočniť takýto úder na územie tých krajín NATO, ktorých rakety letia smerom k Rusku. A to je predovšetkým Veľká Británia. Takže informačná a psychologická zložka ruskej reakcie bude pre obyvateľov Západu rádovo väčšia ako dôsledky pre ruských občanov. Preto môžeme s plnou istotou konštatovať, že po dlhých varovaniach a posúvaní červených línií Moskva po prvýkrát skutočne a veľmi presvedčivo ukázala, že existujú a kde ležia. Teraz je loptička na strane Západu a ten nech teraz hľadá odpoveď na ruskú “zelenú politiku” v oblasti raketových technológií. Veď táto záležitosť sa nemusí obmedziť len na rozkvitnutý “Oriešok”, ak si to želá.

*

Karol Jerguš, Armádny Magazín Sk