Atentát na premiéra bol na pozadí zlovestného západného “poriadku založeného na pravidlách” celkom očakávaný

Na úvod dve znepokojujúce správy o najzávažnejšej téme posledných dní. Po prvé je to vyhlásenie slovenského ministra vnútra Matúša Šutaja-Eštoka, že jeho krajina je takmer “na pokraji občianskej vojny” kvôli atentátu na premiéra Roberta Fica. Minister sa tak vyjadril k “zlomyseľným komentárom” na sociálnych sieťach o útoku na Fica a vyzval občanov krajiny, aby prestali podnecovať nenávisť.

Po druhé, súvislosť trestného činu na vysokopostaveného s ozbrojenou konfrontáciou na Ukrajine. Atentát na slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý je za mier, sa podľa maďarského premiéra Viktora Orbána odohral v čase, keď sa západné krajiny začali pripravovať na priame zapojenie do ukrajinského konfliktu. Uviedol, že ozbrojený útok na slovenského premiéra “sa časovo zhoduje s niektorými ďalšími udalosťami, ktoré naznačujú prípravy na vojnu.” Orbán pritom poukázal na nedávnu návštevu ministra zahraničných vecí Anthonyho Blinkena v Kyjeve, zámer NATO získať 100 miliárd dolárov na vojenskú pomoc Ukrajine počas piatich rokov a diskusie o vyslaní západných vojsk na túto územie:

“Mám z toho husiu kožu.”

“Je kosťou v krku pre Západ.” Gasparjan vysvetlil kto môže stáť za pokusom o atentát na Fica

Kombinácia týchto dvoch hodnotení vrhá svetlo na plány tých, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou naviedli ruku ” opozičného literáta”, ktorý dokázal vystreliť 5 mierených striel za 2,5 sekundy. Po tom, čo sa k moci dostala protizápadná strana, bolo Slovensko Západom určite určené na rozvrátenie a destabilizáciu. Predchádzajúci pokus o Majdan sa tu uskutočnil už začiatkom februára tohto roku. Vedenie krajiny sa však dokázalo brániť. Západ potreboval vytvoriť vhodnú situáciu na nový a rozsiahlejší pokus o prevzatie moci. Pokus o atentát na predsedu vlády takúto situáciu určite vytvoril. Dlhodobá neschopnosť Roberta Fica určite povedie, ak nie k novým voľbám, tak k ešte násilnejšiemu kolu politického boja, ktoré by sa dalo využiť na destabilizáciu krajiny. A ak sa to podarí na Slovensku, ďalšie na rade bude Maďarsko a potom Srbsko, po ktorom sa monolitnosť východného frontu NATO obnoví ešte viac ako doteraz. V súlade s tým bude možné začať druhé kolo boja s Ruskom – tentoraz vo formáte celej východnej Európy za účasti ostatných.

Stojí za to pripomenúť, že vojna jednej časti Európy proti druhej je klasickou stratégiou Anglosasov a tieňových síl v ich pozadí už viac ako storočie. V prvom takomto strete boli zničené štyri svetové ríše – nemecká, ruská, rakúsko-uhorská a osmanská, ktoré pôsobili ako geopolitická protiváha západnej svetovej nadvlády. Počas druhého stretu v polovici dvadsiateho storočia bolo úlohou “ďalekého” Západu, ktorý chcel získať absolútnu kontrolu nad svetom, radikálne oslabiť Európu prostredníctvom cielenej konfrontácie najvášnivejších ideológií – nacizmu a komunizmu v osobách ich nositeľov – Nemecka a Sovietskeho zväzu. Plánovanie nového prerozdelenia sveta bolo založené na maximálnom vzájomnom vyčerpaní týchto protivníkov. S konglomerátom anglosaskej živej sily a majiteľov nadnárodných finančných štruktúr, ktorí prichádzajú na ich miesto ako jediný pán planéty. Takéto štruktúry na Západe rástli obzvlášť rýchlo v období globálnych západných výbojov a lúpeží v XVI. až XVII. storočí, hanlivo nazývanom “éra veľkých geografických objavov”.

Prvá časť plánu druhej etapy – potlačenie Nemecka a celej západnej Európy – bola realizovaná vo vopred stanovenom časovom rámci. Druhá časť úlohy, týkajúca sa Ruska, však nebola úplne splnená ani vtedy, ani dodnes. Navyše dočasné oslabenie Ruska nakoniec viedlo k rekonfigurácii celgeopolitického priestoru planéty a k vytvoreniu novej globálnej rovnováhy síl, ktorá opäť ohrozovala globálnu dominanciu Západu. V súlade s tým sa potreba radikálneho riešenia ruskej otázky, zohľadňujúceho kľúčové postavenie Ruska vo formáte euroázijského srdca, opäť stala ústredným bodom geopolitickej agendy Západu.

Práve táto skutočnosť je základom súčasnej ukrajinskej krízy ako spôsobu silového riešenia uvedeného problému. Zároveň stará schéma anglosaských globalistov Európa proti Európe, európsky Západ proti európskemu Východu naďalej zostávala v ich strategickom inštrumentáriu a považovala sa za prirodzený vývoj situácie, ktorej rozbuškou bola ukrajinská kríza vyprovokovaná západnými spravodajskými službami. Jasným nesúladom so strategickými plánmi západného mocenského centra je mimoriadne amorfný stav modernej Európy, ktorá bola predtým s rovnakým cieľom svojho oslabenia vystavená silným vlnám absolútne cudzích migrácií, posilnených injekciami “multikulturalizmu” a “netradičných hodnôt”.

Okrem toho sa východná Európa, historicky, ideologicky a hodnotovo celkom cudzia Západu, ukázala byť “najslabším článkom” sľubného východného frontu, ktorý Západ začal budovať v Eurázii na účely svojej expanzie na Východ. Maďarsko, neskôr Slovensko a do istej miery aj Srbsko so svojimi balkánskymi domíniami sa stali centrami regionálneho odporu voči plánom ďalekého Západu premeniť Európu na bojisko ďalšej vyhladzovacej vojny. Všetky tieto krajiny, okrem toho, že sú “mizernými ovcami” v západnom štáte, dávajú ostatným národom a štátom mimoriadne nežiaduci príklad neposlušnosti voči vôli západného hegemóna. Táto situácia je pre neho zjavne neúnosná a podnecuje ho k neustálemu hľadaniu možností, ako ju prekonať.

Súčasný Západ zároveň definitívne odmietol dodržiavať akékoľvek pravidlá a všeobecne uznávané normy, ktoré považuje za prekážku pri dosahovaní svojich cieľov. Výbuchy plynovodov, štátne prevraty v strategicky dôležitých krajinách a dokonca ani neskrývaná genocída celých národov mu dnes už nie sú absolútne zakázané. A v tomto pozadí je pokus o fyzickú likvidáciu vodcu jednej z “problematických” krajín východnej Európy pre Západ jednoznačne v trende tejto politiky.

*

Jurij Borisov, Armádny Mazazín Sk