Zločinci, kteří vraždí lidstvo

První zprávy

Šesť mesiacov od prepadnutia Ukrajiny ruskou armádou je mier nielenže v nedohľadne, ale hrozba eskalácie konfliktu je väčšia ako kedykoľvek predtým.

Ukrajina má právo na nezávislosť a obranu. Ale my máme právo upozorniť, že ukrajinské nacionalistické vedenie svojimi neraz absurdnými požiadavkami vyhrocuje situáciu do nebezpečných rozmerov. Niekto to už musí povedať nahlas: Európa smeruje k sebadeštrukcii, ak sa bude neustále podriaďovať zámerom jednej vlády, ktoré nie sú ani v prospech Ukrajiny, ani v prospech civilizovaného sveta. Zelenského junte sme dodali toľko sebavedomia, že dnes si dovoľuje kritizovať už aj pápeža Františka za to, že vyjadril ľútosť nad smrťou Duginovej dcéry. To už chce vari Kyjev od Vatikánu, aby schvaľoval terorizmus? Čo je toto za správanie?

Musíme konečne začať rozlišovať medzi solidaritou s ukrajinským ľudom a nekritickou podporou Zelenského vlády, ktorá vedie túto krajinu k rozpadu. Odmietam porovnávania ukrajinskej vojny k SNP, ako to urobil napríklad minister obrany Jaro Naď, dokonca to považujem za urážku povstalcov. Naši predkovia nebojovali ani za cudzie peniaze, ani cudzími zbraňami, jedinečnosť Povstania spočíva aj v tom, že sme ho zorganizovali vlastnými silami a vlastnými prostriedkami. Isteže nám spojenci z antihitlerovskej koalície pomáhali, ale nebola to pomoc takého rozsahu, aby sme mohli tvrdiť, že bez nich by sme nič nedokázali. Ukrajinská vláda sa spolieha na zahraničie vo všetkom – neprosí, ale žiada, nevysvetľuje, ale vydiera, neprejavuje zodpovednosť za štát, ale snahu udržať sa pri moci za každú cenu – aj zničenia vlastnej krajiny. V tom je zásadný rozdiel medzi touto juntou a Svobodovým a Dubčekovým vedením po invázii v auguste 1968.

Táto vojna si vyžiadala už desaťtisíce obetí a všimnite si, že na nich nikomu nezáleží, že Zelenskyj už odmieta mier a fanaticky chrapčí, že jediným prijateľným cieľom je pre neho víťazstvo. Koľko odborníkov a hlasov z celého sveta je ešte potrebných, aby všetci kompetentní pochopili, že táto vojna sa nedá vyhrať, ale prehrať v nej môžeme všetci? Propagandistické hlášky, že stačí, keď sa agresor Putin stiahne, a je po konflikte, jednoducho nie sú pravdivé. Odmietame vnímať realitu, keď tvrdíme, že tu dovtedy nijaký konflikt nebol. Západní lídri presviedčajú (ťažko povedať, či skôr obyvateľov alebo samých seba), že Putinov útok na Ukrajinu nebol ničím vyprovokovaný a NATO je výlučne obranná organizácia. No samozrejme, veď to bombardovanie Srbska silami Severoatlantickej aliancie, operácie CIA v Sýrii, zvrhnutie Muammara Kaddáfího a následné rozbitie Líbye pod taktovkou NATO, dvadsaťročná okupácia Afganistanu vojskami NATO alebo vyhlásenie amerického ministra obrany Lloyda Austina, že cieľom vojny USA na Ukrajine je oslabenie Ruska – to všetko sa nám asi snívalo…

Úplne šialená je politika ekonomických sankcií. Jej prívrženci sa najnovšie oháňajú jednou štúdiou vypracovanou na americkej univerzite Yale, podľa ktorej sú sankcie účinné. No iste, ak sa vytešujeme, že ruská ekonomika krváca, ale, preboha, bol toto vari cieľ sankčného režimu? Isteže nie, politickým cieľom je predsa donútiť Rusko zmeniť správanie a stiahnuť sa z Ukrajiny. A toto sa nedeje, na toto existuje zasa kopec iných štúdií, že ekonomické sankcie nikdy nezmenili politický kurz krajiny. Spomeňme si na sankcie voči Iraku v deväťdesiatych rokoch, ktorých následkom zomrelo pol milióna detí, no ľudská beštia Madeleine Albrightová ich napriek tomu, že nič nedosiahli, vnímala pozitívne. Aj preto všetci pápeži od Jána Pavla II. volajú po zrušení tohto nástroja ako nehumánneho a neúčinného.
 
Tieto sankcie však poškodzujú nielen ruskú ekonomiku, oni ničia predovšetkým tú našu. Ničíme všetko, čo dosiahli a vybudovali celé generácie pracovitých ľudí, pasívne sa zmierujeme so znižujúcou sa kvalitou života, akceptujeme, že budeme mať horšie zárobky, horšiu stravu, horšiu zdravotnú starostlivosť, horšie vzdelanie, horšiu kultúru, horšiu dopravu, horšie služby…  a to všetko prečo vlastne? Lebo nie sme schopní vzájomne sa počúvať a akceptovať; lebo západné štáty podporovali (Spojené štáty aj aktívne) protiústavný prevrat na Majdane; lebo sme mlčali, keď nová junta, ktorá si uzurpovala moc, začala brutálne utláčať ruskojazyčné obyvateľstvo; lebo Francúzsko a Nemecko ako garanti minských dohôd nedokázali prinútiť Ukrajinu, aby si plnila svoje záväzky; lebo Spojené štáty posielali rozsiahle zbraňové systémy kyjevskej vláde už za Trumpovej éry; lebo Biden odmietol rokovať s Putinom o bezpečnostných zárukách pri rozširovaní NATO. Putinova zodpovednosť za rozpútanie vojny s desaťtisícmi mŕtvych je neospravedlniteľná, ale nevnímať, čo k nej viedlo, je prinajmenšom rovnako cynické ako správanie Kremľa.

Ako pripomína vo svojom najnovšom článku americký ekonóm Jeffrey Sachs, Západ si o sebe vymyslel falošný príbeh, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Skreslene vníma nielen svoje správanie od konca druhej svetovej vojny, ale aj príčiny vypuknutia vojny na Ukrajine. Práve tieto ilúzie nás dostali na pokraj jadrovej vojny. Strašíme svoje deti predstavou bubuláka z Kremľa, ktorý chce ovládnuť svet, ale existuje len jedna jediná krajina, ktorá sa nevzdala predstavy byť svetovým hegemónom: USA. Sachs varuje, že toto blúznenie o možnostiach vlastnej moci môže priviesť Spojené štáty na pokraj krachu a celý svet vzdialiť od riešenia nespočetných environmentálnych, energetických, potravinových a sociálnych kríz. HDP krajín G7 je už dnes nižšie ako HDP krajín BRICS, pričom populácia G7 predstavuje iba 6 percent sveta v porovnaní so 41 percentami štátov BRICS. Svet sa ocitol v hlbokej kríze najmä preto, že nie je schopný vidieť všetky súvislosti a nie je ochotný spravodlivo ich posudzovať. Narcisticky vykresľujeme Západ ako nositeľa dobra a pokroku, kým voči iným civilizáciám pestujeme nenávisť a predsudky, vyvolávame prehnaný strach z Ruska, Číny, Iránu či Sýrie (podľa aktuálnych záujmov Bieleho domu). A to napriek tomu, že od roku 1989 Spojené štáty viedli takmer dvadsať zámorských vojen (kým Rusko len jednu a Čína žiadnu), že Spojené štáty majú vojenské základne v 85 krajinách (kým tie čínske a ruské sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky) a že vojenský rozpočet USA je väčší ako zbrojárske výdavky všetkých jeho nepriateľov dohromady.

Ako som už spomenul, na obetiach tejto vojny v skutočnosti nikomu nezáleží. Som v mysli s obyvateľmi Donbasu, ktorí najviac trpia, ktorí prinášajú najviac obetí, ktorých sa nikto nepýta, kam chcú patriť a či chcú bojovať a umierať za Kyjev či Moskvu. Všimnite si, že na včerajšom online samite Krymskej platformy sa o Donbase vôbec nehovorilo. Všetci vyzdvihovali úlohu Krymu a potrebu dobyť ho späť. Nič tak neobnažuje imperiálnu povahu tejto vojny ako práve toto. Mocenským centrám na Západe nezáleží na tom, ako dlho bude vojna trvať, koľko ľudí zomrie a či to Ukrajina vôbec prežije – potrebujú len obsadiť strategicky kľúčový Krymský polostrov, čo bol aj jeden z hlavných cieľov ich angažovania na Majdane. Naša hlavná veliteľka odzbrojujúcich floskúl Zuzana Čaputová sa na včerajšom samite zmohla len na takéto vyhlásenie: „Krym je Ukrajina. Zákon je zákon.“ A hoci jej fanklub z týchto prázdnych slov padá do mdlôb, ukážme si na ich príklade, aké sú v kontexte správania celého medzinárodného spoločenstva neuveriteľne falošné.

Už v predchádzajúcich článkoch som poukazoval na to, že príčina súčasnej krízy svetového poriadku tkvie v totálnej rezignácii na rešpektovanie pravidiel, na rovnaký meter pre všetkých. Ak by totiž prezidentka chcela byť pravdivá a dôsledná, musela by hovoriť a uznávať aj toto: Krym je Ukrajina. Kosovo je Srbsko. Taiwan je Čína. Východný Jeruzalem je Palestína. Golanské výšiny sú Sýria. Guantánamo je Kuba. A tak ďalej. Osobitne by sme sa mali pristaviť pri Kosove. Jeho neuznanie (podobne ako neuznanie Krymu ako súčasti Ruska) je štátnou doktrínou zahraničnej politiky Slovenskej republiky, ktorá má veľký význam pre medzinárodnoprávnu obranu našej územnej celistvosti. Napriek tomu je naše neuznanie odtrhnutia Kosova iba formálne. Exprezident Andrej Kiska chcel uznať Kosovo ako štát a ustúpil len pod tlakom verejnej mienky. Šesť slovenských europoslancov Michal Šimečka, Vladimír Bilčík, Miriam Lexmann, Michal Wiezik, Peter Pollák a Eugen Jurzyca v marci minulého roka podporilo škandalóznu Správu o Kosove, v ktorej vyzvali päticu členských štátov EÚ, ktoré dosiaľ neuznali Kosovo, aby tak urobili. Bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák chodil do Prištiny ako na klavír, oficiálne prijímaný najvyššími kosovskými predstaviteľmi. Ani jeden z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky nemal dosiaľ vyhlásenie, ktoré by jasne podporilo územnú celistvosť Srbska – a práve v tejto chvíli by sa to žiadalo a očakávalo.

Vždy budem pripomínať, že sme toho Srbsku dlžní tak ako málokomu. Srbi stáli vždy na našej strane a pomáhali nám v istom období viac ako ktorýkoľvek iný národ. V roku 1848 dodali zbrane pre štúrovské povstanie. V roku 1938, po Mníchovskej zrade, sa pred česko-slovenským veľvyslanectvom v Belehrade hlásili tisícky Srbov, ktorí chceli dobrovoľne bojovať a brániť našu vlasť. V roku 1968, keď nás prepadli vojská Varšavskej zmluvy, maršal Tito ponúkol zaskočeným dovolenkárom z Česko-Slovenska azyl a otvoril im koridor smerom na Západ. A ako sme sa odmenili my im? Otvorením vzdušného priestoru pre americké bombardéry smerujúce v roku 1999 na Juhosláviu… Dnes je čas tieto podlžnosti aspoň trochu splatiť. V situácii, keď sa Srbsko u predstaviteľov Severoatlantickej aliancie márne dovoláva ochrany srbskej menšiny v Kosove, keď je Belehrad zahnaný do kúta, by sa mala prezidentka Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky i Národná rada Slovenskej republiky rázne postaviť na obranu Srbov. Je to naša povinnosť a náš záväzok voči nášmu odhodlaniu rešpektovať územnú celistvosť Srbska.

Šesť mesiacov vojny na Ukrajine prinieslo nielen nesmierne utrpenie tamojšieho obyvateľstva a úplne zbytočnú energetickú krízu, ale aj výrazné zníženie kvality demokracie na Slovensku. Som šokovaný z listu Rady pre televízne služby Asociácii hotelov a reštaurácii Slovenska, v ktorom hoteliérov upozornili na zákaz vysielania ruských televízií na Slovensku pod hrozbou pokuty až do výšky 33 000 eur. Odhliadnuc od toho, že mi to pripomenulo osemdesiate roky minulého storočia, keď sme po desiatej hodine večer tajne počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky – to už aj za bývalého režimu sme mohli sledovať aspoň rakúsku televíziu. Ale ak sme na jednej strane kŕmení prozápadnou propagandou a nemáme možnosť utvoriť si vlastný názor aj z iných zdrojov, a na strane druhej RTVS odvysielala časť tlačovej konferencie členov neofašistického pluku Azov, potom sa treba pýtať, v akom režime to žijeme. Lebo keď verejnoprávna televízia označí zabijakov, ktorí mali na svojich tričkách nacistický znak wolfsangel (vlčí hák) za „symbol boja proti ruským okupantom“, nemôžem to vnímať inak ako propagáciu fašizmu. Pretože títo lotri nebojujú za slobodu Ukrajiny, ale za neonacistickú nadvládu nad ukrajinským ľudom. Ak toto tolerujeme, nečudujme sa, keď v slovenskej spoločnosti silnejú rozpaky nad odsúdením Kotlebu za číselný symbol fašistického hesla – a na druhej strane dáme v hlavnom vysielacom čase RTVS priestor kovaným ukrajinským neonacistom.

Táto vojna je zložitým priesečníkom konfliktu Západu, ktorý sa snaží mocensky si podrobiť Rusko a ruských imperiálnych snáh obnoviť svoje niekdajšie pozície. Humanisticky zmýšľajúci a mierumilovný človek by mal v tejto chvíli zaujať podobné pozície ako pápež František. Ten nielenže nazval vojnu šialenstvom a vyzval na okamžité ukončenie bojov a diplomatické riešenie konfliktu, ale zároveň označil obchodníkov so zbraňami a všetkých, ktorí profitujú z vojny za „zločincov, ktorí vraždia ľudstvo“. Nech na to tí politici, ktorí sa inak pokrytecky zaštiťujú pápežom, myslia vtedy, keď budú opäť raz podporovať ďalšie a ďalšie dodávky zbraní na Ukrajinu.