Ján Čarnogurský: Argumenty o Ukrajine

Vojna na Ukrajine stále trvá a Západ sa ponára do protiruskej hystérie. Opakovane uvádza argumenty, ktoré popierajú historickú prednosť Západu, logickú koherenciu. Uvediem preto stručný prehľad argumentov, ktoré Západ nechce počuť a nevie na ne odpovedať.

1. Majdan. Vo februári 2014 vyvrcholili protesty obyvateľov Kyjeva proti vláde a prezidentovi Viktorovi Janukovičovi. Ich príčinu tu nebudem uvádzať, bolo by to na dlhšie. Sprostredkovať prišli ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka a Francúzska, Radoslaw Sikorski, Frank-Walter Steinmeier, Eric Fournier. Demonštranti, z ktorých pochádza terajšia moc v Kyjeve a kyjevská vláda a prezident Janukovič podpísali dohodu 21. februára. Podľa dohody vláda stiahne políciu Berkut spred parlamentu a vládnych budov, na jeseň 2014 budú na Ukrajine nové prezidentské voľby, dovtedy prestanú protivládne demonštrácie. Ministri troch krajín EÚ podpísali dohodu ako garanti. Vláda stiahla Berkut spred parlamentu, ale demonštranti okamžite vtrhli do parlamentu. Televízia vysielala zábery, ako demonštranti chodili po parlamente s kalašnikovmi. Na poslancov vykonávali otvorený nátlak. Parlament schválil ako jeden z prvých zákonov zákon prakticky o zákaze používania ruštiny v úradnom styku, obmedzil vyučovanie ruštiny v školách. Prezident Janukovič musel ujsť z Kyjeva najskôr na východ Ukrajiny inak by ho boli povstalci zabili. Ruskí výsadkári mu nakoniec pomohli ujsť do Ruska. Západní garanti nenašli v sebe politickú a morálnu silu, aby priznali, že kyjevskí demonštranti, z ktorých pochádza súčasná moc v Kyjeve, porušili dohodu, ktorú oni garantovali. Majdan bol porušením ukrajinskej ústavy – zvrhnutie platne zvoleného prezidenta, ozbrojený nátlak na parlament. Americká diplomatka Victoria Nuland neskôr priznala v americkom Kongrese, že USA vynaložili 5 miliárd dolárov, „aby si ukrajinský ľud slobodne mohol zvoliť svoje vedenie“. Spomedzi demonštrantov sa najvyditeľnejšie predvádzal pred kamerami s kalašnikovom v parlamente Andrij Bilyj. Ani neskôr sa nezmestil do kože až ho jeho vlastní dali zastreliť. Protiústavný prevrat pod názvom Majdan spustil reťaz udalostí, vedúcich až k súčasnej kríze.

2. Korsuňský pogrom. V noci z 20. na 21. februára 2014 sa autobusmi vracali z Kyjeva na Krym demonštranti v prospech Janukoviča. Pri meste Korsuň autobusy zastavili aktivisti Majdanu. Prinútili cestujúcich vystúpiť výstrelmi do vzduchu. Viacerých zmlátili, poranili. Tri autobusy poliali benzínom a zapálili. Benzínom poliali aj niektorých cestujúcich a vyhrážali sa im, že ich zapália. V autobusoch pôvodne cestovalo asi 300 cestujúcich. 30 zostalo nezvestných, 7 osôb malo byť zabitých. Nikto nebol za incident súdený. O udalosti natočili dokumentárny film „Korsuňský pogrom“. Udalosť veľmi prispela k rozhodnutiu Krymu odtrhnúť sa od Ukrajiny.

3. Teror v Odesse. 2. mája 2014 v Odesse demonštrovali ľudia proti bezpráviu, ktoré zavládlo na Ukrajine. Prívrženci kyjevskej moci na nich zaútočili a zahnali ich do budovy Dom odborov. Polícia sa len prizerala. Demonštranti sa v Dome odborov zabarikádovali. Prívrženci moci Dom odborov zapálili a demonštrantov, ktorí z budovy vybehli alebo vyskočili z okien, palicami dobili na smrť. Zavraždili 48 ľudí. Všetko snímala televízia. Páchatelia sú identifikovateľní na video záberoch. Nikto nebol stíhaný.

4. Snajperi na Majdane. 20. a 21. februára 2014 z troch okolitých budov na Majdane snajperi strieľali do ľudí na Majdane, do demonštrantov aj policajtov. Zastrelili 102 osôb. Strieľali z budov, ktoré mali pod kontrolou demonštranti. Neskôr západní novinári odhalili snajperov. Pochádzali z Gruzínska. V západných televíziách bežal dokumentárny film o streľbe na Majdane aj s výpoveďami niektorých snajperov do kamery. Z výpovedí snajperov vyplýva, že ich objednal človek z vedúcich kruhov Majdanu, smeruje to na Turčinova, neskôr predsedu ukrajinského parlamentu. Kyjevská moc nie príliš presvedčivo tvrdí, že snajperov objednal Janukovič. Vyšetrovanie streľby na Majdane neprebehlo.

5. Krym. Generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov daroval v roku 1954 Krym Ukrajine. Dovtedy bol súčasťou Ruskej federatívnej socialistickej republiky, predtým Ruskej ríše. Počas trvania Sovietskeho zväzu to bolo len akoby administratívne rozhodnutie. Pri rozklade Sovietskeho zväzu usporiadali na Kryme referendum 20. januára 1991 o vyhlásení zvrchovanosti Krymu, na jeho základe krymský parlament prijal 12. februára 1991 zákon „O obnovení Krymskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky“. Krymský parlament vyhlásil na 16. marca 2014 referendum o zvrchovanosti Krymu a vystúpení zo zväzku Ukrajiny. Viac než 90 % voličov hlasovalo za a Krym vystúpil z Ukrajiny a požiadal o prijatie do zväzku Ruskej federácie. Ruská Štátna Duma prijala Krym a tak sa Krym stal súčasťou Ruskej federácie. Podľa sčítania obyvateľov v roku 2007 Rusi tvorili 58 % obyvateľov, Ukrajinci 24 %, Krymskí Tatári 12 %, zvyšok iní. Na polostrove vládne spokojnosť s terajším začlenením.

6. Doneck a Lugansk. Po udalostiach v Kyjeve po Majdane aj v Doneckej a Luganskej oblasti vyhlásili referendum o vystúpení z Ukrajiny. Prezident RF Vladimír Putin obe oblasti vyzval, aby referendum nevyhlasovali. Vedenie Ruskej federácie zrejme už vtedy bolo rozhodnuté, že obe oblasti neprijme do RF, na rozdiel od Krymu. Referendá v oboch oblastiach sa však napriek Putinovej výzve konali a viac než 90 % voličov hlasovalo za vystúpenie z Ukrajinského štátu. Obe oblasti patrili pred Októbrovou revolúciou do Ruskej ríše pod názvom Novorossija. Vstup do RF sa však nekonal a obe oblasti začali čeliť útoku ukrajinskej armády. Za pomoci ruských vojakov mimo oficiálneho zväzku ruskej armády a medzinárodných dobrovoľníkov, vrátane Slovákov, sa ubránili, ale nie v celom územnom rozsahu. Napriek záväzkom obsiahnutým v Minských dohodách, oblasti čelia až doteraz delostreleckým a iným útokom ukrajinskej armády. Od roku 2014 až doteraz v oblastiach zahynulo asi 13 000 ľudí.

7. Minské dohody. Ukrajinská armáda sa pokúšala vojensky zabrániť odtrhnutiu Doneckej a Luganskej oblasti od Ukrajiny. Počas bojov na jeseň 2014 a začiatkom 2015 sa ukrajinská armáda dostala do obkľúčenia pri meste Debaľcevo (medzi Doneckom a Luganskom). Najskôr bol pokus o riešenie situácie diplomaticky. 5. septembra 2014 uzavreli v Minsku tzv. 1. minskú dohodu Ukrajina, Rusko a obe oblasti, ktoré sa vyhlásili za samostatné ľudové republiky. Dohoda neviedla k utíšeniu zbraní. Dňom 15. februára 2015 uzavreli jej účastníci Druhú Minskú dohodu s presnejším uvedením povinností strán dohody. Následne 18. februára 2015 obkľúčená ukrajinská armáda ustúpila z debaľcevského kotla, z ktorého by sa inak nedostala. Obe strany sa obviňovali z porušovania dohody. Ukrajina zjavne nedodržala napr. ustanovenie, podľa ktorého mala prijať ústavný zákon o rozsiahlej autonómii minimálne oboch oblastí, neskôr prisunula naspäť ťažké zbrane k línii dotyku.

8. Základňa Očakovo. Za vlády prezidenta Juščenka a potom opätovne po Majdane Ukrajina a na druhej strane Spojené štáty chceli dosiahnuť vstup Ukrajiny do NATO. V roku 2008 tomu Nemecko a Francúzsko zabránili len za cenu kompromisnej vety v záverečnom komuniké zo summitu NATO v Bukurešti, že Ukrajina (a Gruzínsko) sa v budúcnosti stanú členmi NATO. Aj bez členstva v NATO Spojené štáty začali v roku 2021 stavať svoju vojenskú základňu Očakovo v blízkosti Odessy, bez obmedzenia druhu zbraní, ktoré by na nej mohli byť umiestnené. Po dokončení by americká armáda mohla odpaľovať na Moskvu (a iné ruské ciele) jadrové rakety s dobou letu 6-7 minút až do cieľa. Rusko by sa stalo vydierateľným v každej otázke. V začiatku vojenskej operácie vo februári 2022 ruské letectvo stavenisko Očakovo zbombardovalo.

9. Ponuka neutrality. Pred začiatkom vojenskej operácie prezident Putin ponúkol Ukrajine, aby sa stala neutrálnou. Ukrajina to odmietla. Potom už Rusko mohlo dosiahnuť svoju bezpečnosť len vojenskou operáciou.

10. Raketový teror Ukrajiny. Štrnásteho marca 2022 Ukrajina vypálila na mesto Doneck na poludnie raketu Točka-U. Protiraketová obrana síce raketu zostrelila, ale pomerne neskoro. Zvyšky rakety dopadli na stred mesta. Zahynulo 21 obetí, ďalší boli zranení. 8. apríla Ukrajina vystrelila tiež Točku-U na mesto Kramatorsk. Zahynulo asi 50 obetí, ďalší zranení. Ukrajina popierala, že raketu vystrelila jej armáda aj, že to bola Točka-U. Zo zvyškov rakety na mieste výbuchu je zrejmé, že to bola Točka-U. Zachovalo sa registračné číslo rakety Š (v azbuke) 91579, ktoré patrilo ukrajinskej armáde. Čiže ukrajinská armáda strieľala rakety určené na zabíjanie ľudí proti mestám, na ktoré si Ukrajina robí nárok.

Tieto argumenty sa v slovenskej liberálnej tlači nevyskytujú. (V české také ne – pozn.red.N.R. – vd-)

Zdroj: Vaše věc