Pavol Janík
19. 1. 2021 LiteraturaUměníKultura
Niekdajší generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a následne prvý i posledný prezident ZSSR Michail Gorbačov medzičasom tvrdí, že jeho cieľom bolo odstránenie etablovaného politického a ideologického systému. Lenže rozpad vlastnej krajiny, ktorá dovtedy mala pozíciu jednej z dvoch svetových superveľmocí, je už celkom iná otázka. Odpoveďou na ňu môže byť Gorbačovova nadácia so sídlom v USA, ktorá organizuje bezzubé mierové konferencie na hony vzdialené realite neutíchajúceho horúčkovitého zbrojenia, rozširovania NATO na východ a eskalácie ozbrojených konfliktov aj priamo na území bývalých sovietskych republík.
To je nevyhnutná predohra akýchkoľvek racionálnych úvah v súvislosti s takzvaným zjednotením Nemecka v roku 1990, ktoré bolo vlastne anšlusom Nemeckej demokratickej republiky. Pri tejto príležitosti si pripomeňme anšlus Rakúska, teda jeho anexiu nacistickým Nemeckom v roku 1938, ktorú Adolf Hitler tiež vyhlasoval za zjednotenie nemeckého. Uvrhnutie najvyššieho predstaviteľa NDR Ericha Honeckera do tej istej cely, v ktorej ho väznili nacisti len zdôrazňuje, že načrtnutý historický kontext vôbec nie je náhodný.
Dodatočne je každý človek veľmi múdry, ale Gorbačov naozaj nebol úplne bezmocný geopolitický hráč, čiže jeho slávna perestrojka s neslávnym koncom mohla dopadnúť aj celkom inak. V prvom rade si treba uvedomiť, že medzinárodné právo je vymožiteľné iba vojenskou silou, ale Gorbačov a jeho suita uprednostnili ústne dohody, ktoré by Západ nedodržal, ani keby mali písomnú podobu. Niet pochýb, že Rusko malo dôsledne trvať na veľmocenskom postavení, ktoré vyplývalo z jeho rozhodujúceho podielu na víťazstve v druhej svetovej vojne. Vzťahuje sa to na celý východný blok, ale osobitne na NDR, kde bolo dislokovaných 380 tisíc sovietskych vojakov s odstrašujúcou konvenčnou i jadrovou výzbrojou.
Uveďme niekoľko možností, ktorými Kremeľ nesporne disponoval. Zjednotenie dozaista mohlo byť podmienené odsunom všetkých cudzích vojsk, vyhlásením neutrality a dlhodobým obmedzením nemeckých vojenských kapacít. Rovnako do úvahy prichádzalo zachovanie vojenského status quo, teda pokračovanie rozmiestnenia cudzích vojsk vrátane Sovietskej armády. Nezabudnime na fakt, že Nemecké cisárstvo, ktoré spojilo desiatky niekdajších suverénnych nemeckých štátov s výnimkou Rakúska, vzniklo až v roku 1871. Takže riešenie nemeckej otázky kedykoľvek mohlo a môže mať aj opačný charakter – rozčlenenie Nemecka na viacero krajín.
Namiesto Nemecka sa však rozčlenil Sovietsky zväz a Západ vrátane trpasličieho Slovenska sa podieľa na destabilizácii jeho niekdajších členských republík. Súčasné Rusko na základe doterajších skúseností začína chápať, že jeho jediným spoľahlivým spojencom je vlastná armáda vrátane námorných, vzdušných a kozmických síl. Zrejme to dobre vedia aj naši zahraničnopolitickí experti a politici – najmä tí, čo absolvovali moskovskú diplomatickú školu.
