Vojenská akcia Anthropoid – niektoré otázniky zostávajú aj po rokoch

Je veľmi zaujímavé, že aj po toľkých rokoch sa vyskytujú okolo akcie Anthropoid stále nejasnosti a skreslenia, ktoré u širokého publika pomáhajú udržať aj dva najznámejšie filmy – starší československý Atentát režiséra Jiřího Sequensa a novší americký Anthropoid režiséra Seana Ellisa. Aj keď uznávame umeleckým tvorcom, scenáristom i režisérom právo na istú dávku autorskej licencie, predsa len pri stvárnení takejto vážnej a významnej udalosti v našich dejinách, by sa žiadala väčšia presnosť.

Útok na zastupujúceho ríšskeho protektora, obergruppenfürera Reinharda Heydricha, ktorý bol po Hitlerovi a Himmlerovi tretím najvýznamnejším nacistickým vodcom, hlavným strojcom konečného riešenia „židovskej otázky“, sa stal po vojne predmetom obdivu, ale aj kritiky a tak je tomu až dodnes. S touto vojenskou operáciou je však spojených stále veľa otázok. Tak napríklad nie je jasné, prečo hlavný plánovač a organizátor akcie plukovník gšt. František Moravec vo svojich pamätiach „Špión, ktorému neverili“ uvádza viacero nepresných údajov. Píše, že skupina Anthropoid bola vysadená až v apríli 1942 alebo, že podľa plánu mala byť zhodená neďaleko od Prahy. V skutočnosti má väčšina historikov iný názor a ten je potvrdený aj viacerými svedkami, totiž že skupinu vysadili už v noci na 29. decembra 1941 pri obci Nehvizdy. Nie je jasné, či to Moravec napísal takto sám, alebo tieto nepresnosti má na svedomí jeho dcéra, ktorá Moravcove memoáre pripravovala do tlače. Moravec opisuje aj proces výberu spoľahlivých mužov pre náročné a nebezpečné akcie na okupovanom území. Vedenie bolo obmedzené už samotným počtom asi 2 500 príslušníkov československej pešej brigády v anglickom Cholmondeley Parku a neskôr v Leamingtone. V podstate neboli k dispozícii žiadne dokumenty o osobných pomeroch príslušníkov čs. vojska a velitelia sa museli spoliehať len na vlastné poznatky alebo svedectvá známych. Napriek tomu sa podľa Moravca dopustili len niekoľkých chýb a zo 153 parašutistov vyslaných z Veľkej Británie na okupované územie, „zbehli“ len traja. Moravec má na mysli Karla Čurdu, Václava Kindla a Viliama Gerika (niekedy sa píše aj ako Geryk). Spomína sa však ešte aj štvrtý parašutista – Bohuslav Grabovský, ktorého Nemci v roku 1944 popravili, lebo odmietol s nimi ďalej spolupracovať. Boli to všetko nebezpečné misie a konca vojny sa z uvedených 153 špeciálne vycvičených parašutistov dožilo len 35. Moravec uvádza, že z praktických, psychologických a taktických dôvodov sa na operácie vysielali dvaja muži, len v prípade, že úlohou skupiny bola rádiotelegrafická operácia, tak traja.

Oznámení o vypsané odměně za dopadení atentátníků a předměty, které zanechali na místě atentátu

Gabčík a Kubiš, poverení útokom na Heydricha, boli podľa Moravca varovaní, aby nenadväzovali kontakty s inými parašutistickými skupinami ani s domácim odbojom, v ktorom je plno infiltrovaných konfidentov gestapa. Od ich zoskoku s nimi Londýn nebol v spojení a ani iné skupiny parašutistov v Čechách s nimi nemali nadviazať styk. Napriek tomu ku kontaktom došlo a podľa plukovníka sa práve to stalo osudným nielen Gabčíkovi a Kubišovi, ale aj ďalším piatim parašutistom a domácim odbojárom, ktorých Nemci po útoku likvidovali aj s celými rodinami. Okrem toho bol zoslabený aj psychologický účinok akcie, lebo pôvodným úmyslom bolo vyvolať dojem, že Heydricha potrestal domáci odboj. Podľa Moravca ani pravoslávny kostol nebol dobrým úkrytom, lebo nemal žiadnu únikovú cestu. Inak sa, pravda, plánovalo v Londýne a iná situácia bola v Protektoráte Čechy a Morava. Gabčík a Kubiš veľmi skoro zistili, že bez pomoci domáceho odboja nebudú môcť svoju úlohu splniť. V podstate nemali inú možnosť, než požiadať domáci odboj o spoluprácu.

Kontakty viedli aj k spojeniu so zradcom Karlom Čurdom, ktorý priviedol gestapo na ich stopu. To bola oveľa väčšia chyba, ale nemohli vopred predpokladať, že Čurda ich zradí, hoci niektorí parašutisti ešte v Anglicku vraj upozorňovali na Čurdovu nespoľahlivosť. Aj Gabčík a Kubiš mali s Čurdom údajne nedorozumenie a popri jeho nespoľahlivosti upozorňovali aj na jeho sklony k alkoholizmu a k defetistickým rečiam. Možno je to však až neskoršia konštrukcia, veď ak by to bolo o Čurdovi známe, iste by ho na misiu neboli vyslali. Keby tomu velenie venovalo patričnú pozornosť a varovanie vzalo vážne, mohol Čurda zostať v Anglicku a parašutisti a s nimi stovky našich ľudí mohli zostať nažive. Či bolo toto varovanie prehliadnuté neúmyselne, alebo niekto do operácie úmyselne včlenil v podobe Čurdu prvok, ktorý ju mal skôr alebo neskôr zmariť, sa už nikdy nedozvieme.

Je zaujímavé, že zo zrady parašutistov boli po vojne súdení dvaja ľudia Čurda a Viliam Gerik (tretí parašutista kolaborant Kindl bol už mŕtvy). Obaja dostali trest smrti a boli popravení, ale Moravec sa zmieňuje len o Čurdovi a o Gerikovi mlčí. Prvý sa k svojej zrade priznal, ostatne jeho asistencia pri boji v kostole je doložená, ale druhý nie. Príbuzným Gerik dokonca tvrdil, že je nevinný a nevzal od Nemcov ani peniaze sľúbené za údaje o parašutistoch. Medzi súdnymi dokladmi sa zachovali aj výpisy z bankových účtov Čurdu a Gerika. Prvý si zo svojho konta vyberal státisícové čiastky a do konca vojny stačil minúť takmer všetko, celých 5 miliónov korún. Podľa Moravca zradil Čurda práve preto, že si chcel „užiť“. Aj keď bola vojna, on chcel žiť na úrovni a utrácať bohaté judášske groše. Gerik si vybral z konta len 300 tisíc a aj tie podľa svojich slov odovzdal riadiacemu gestapákovi a tak ku koncu vojny zostalo na jeho konte spolu s úrokmi opäť takmer 5 miliónov. Možno však len preto, že bol krátko po pripísaní odmeny internovaný v Dachau a v koncentračnom tábore, samozrejme, nemal ku kontu prístup.

Okénko krypty kostela sv. Cyrila a Metoděje v Resslově ulici v Praze – místo posledního boje československých parašutistů

Plukovník František Moravec sa ako hlavný organizátor výsadkov po vojne zaujímal o tieto udalosti a zúčastnil sa aj na procese. Opísal ho ako revolučný tribunál, ktorý pracoval veľmi chvatne (proces trval len dve hodiny). On sám sa na ňom o udalostiach vraj veľa nedozvedel, čo odôvodňuje počínajúcou nedôverou komunistov, ktorí nemali záujem, aby sa o útoku na Heydricha veľa písalo, pretože ho zorganizovalo centrum odboja v Londýne a príslušníci čs. vojska zo Západu. Neskôr dokonca tvrdili, že akcia bola „zbytočná“. Je naozaj škoda, že proces prebehol bez dôkladného prešetrenia všetkých okolností. Možno sa tak stalo preto, že niektoré postavy príbehu boli zapletené s gestapom (neskôr sa to preukázalo o sokolskom činiteľovi Ladislavovi Vaňkovi) a nepriali si rozpitvávanie všetkých podrobností. A tak rýchlym súdnym konaním a nasledujúcou popravou boli nielen potrestaní zradcovia, ale odstránení aj dvaja dôležití svedkovia. Kto vie, tieto otázniky dnes už nikto nedokáže vysvetliť, pokiaľ by sa neobjavili nejaké nové dokumenty a informácie, čo je však málo pravdepodobné.

Památník v zatáčce ulice V Holešovičkách v Praze  připomíná hrdinný čin československých vojáků

Parašutista s nálepkou zradcu Viliam Gerik (1920 – 1947) pochádzal zo Slovenského Mederu pri Nových Zámkoch (dnes Palárikovo). Po Mníchove a Viedenskej arbitráži obec pripadla Maďarsku a Gerik, ktorý sa vtedy zdržiaval v Bratislave, sa rozhodol odísť na Západ. Bol nevojak, ale aj tak sa rozhodol pripojiť k československej jednotke a stal sa členom skupiny parašutistov pripravovaných na misie na okupovanom území. Bol zaradený do výsadku ZINC a jeho deň prišiel 27. marca 1942. Úlohou tejto skupiny bolo nadviazať spojenie s domácou ilegálnou organizáciou a na Morave založiť konšpiratívnu spravodajskú bunku. Tento výsadok mal od začiatku smolu. Nevysadili ho na Morave, ale na západnom Slovensku pri Gbeloch. Počas prechodu cez hranice došlo k prestrelke a trojčlenná skupina sa roztratila. Nadporučíka Oldřicha Pechala prenasledovalo gestapo, do Protektorátu sa prestrieľal, ale oklamal ho konfident gestapa. Dňa 2. júna ho zatkli a 22. septembra 1942 popravili v Mauthausene. Rotmajstra Arnošta Mikša zaskočili českí četníci pri Požároch v křivoklátských lesoch v noci z 30. apríla na 1. mája 1942. Pri prestrelke bol zranený a ukončil svoj život strelou z pištole. Posledný zo skupiny, slobodník Viliam Gerik, sa 4. apríla 1942 sám prihlásil četníkom, pričom vychádzal z mylného predpokladu, že ako občana Slovenska ho vydajú slovenskej strane. Svoj čin odôvodňoval aj tým, že sa mu s nikým nepodarilo nadviazať spojenie, nemal čo jesť a od českej polície očakával pomoc. Četníci ho však namiesto vypovedania na Slovensko odovzdali gestapu. Gerik spočiatku spolupracoval s gestapom veľmi neochotne. Preto Nemci na neho nasadili konfidenta, ktorému Gerik prezradil, že sa chce dostať na Slovensko a varovať Londýn. Následne ho zatkli a uväznili v Dachau. Dočkal sa tam oslobodenia a vrátil sa do Československa. Aj to by nasvedčovalo tomu, že sa za zradcu nepokladal a nepočítal s tým, že bude súdený a navyše odsúdený na smrť. Trest vykonali 29. apríla 1947. Vo svojom rozlúčkovom liste pred popravou zopakoval, že je nevinný. Gerik bol zrejme celkom iný prípad ako dobrovoľný iniciatívny zradca Čurda a jeho smolou bolo asi aj to, že ich oboch súdili spolu a aj na neho sa súd pozeral rovnakými očami ako na Čurdu, hoci Gerik celkom iste nemal toho na svedomí toľko ako Čurda. Možno, keby ho boli súdili separátne, mohol obísť nanajvýš s niekoľkými rokmi väzenia.