PhDr. Ľuboš Blaha, PhD |
Ľuboš Blaha, Lukáš Perný
Vraciame sa k filozoficko-politologickému seriálu Tri otázky pre Ľuboša Blahu, ktorý sme uvádzali minulý rok. Úlohou seriálu je predovšetkým priblížiť čitateľskej verejnosti odborné politologické, filozofické a geopolitické argumenty filozofa a politológa PhDr. Ľuboša Blahu, PhD. Toho času najpopulárnejšieho ľavicového filozofa s dosahom 3 milióny interakcií, čo mu dokonca uznali aj jeho najväčší nepriatelia. Tento formát opäť uvádzame aj pre mimoriadne súvislosti s pandémiou koronavírusu a jej spoločenských následkov. Za DAV DVA sa pýtal filozof a kulturológ PhDr. Lukáš Perný. Článok je obohatený o odkazy na konkrétne odborné termíny.
1.
Ľuboš Blaha: Koronavírus najlepšie zvládajú silné štáty, ktoré dokážu garantovať autoritu, poriadok a sociálnu spravodlivosť – čiže čím menej liberálny je štát, tým je odolnejší. Príkladom je Čína. To isté platí aj o sebestačnosti. Čím viac je štát sebestačný a menej závislý od globálneho impéria, tým odolnejší je voči tejto kríze. Ukazuje sa, že liberalizmus a globalizácia ako dva základné fenomény dnešnej doby, kompletne zlyhali a sú prekonané.
Svet po koronavíruse už nebude taký istý. Socializmus sa opäť vracia do hry, rovnako ako myšlienky deglobalizácie, ktoré obhajujem v knižke Antiglobalista. Kolektívny záujem opäť prevýšil individuálny záujem, čo odvracia dôraz od individualistických ideológií k tým holistickým a kolektivistickým, vrátane komunitarizmu či marxizmu. Nejde o náhodu. Takto sa svet vyvíja po každej veľkej kríze, či už vojne, hospodárskej kríze či pandémii – ľudia ďaleko viac začnú uvažovať nad prežitím druhu a menej nad individuálnym ziskom. Koronavírus je vírus, ktorý zabíja ľudí, ale čo je z hľadiska ideológií dôležité – on zabil v prvom rade liberalizmus…
2.
Súkromná sféra by nebola tieto problémy schopná sama o sebe vyriešiť a bez nariadení zhora, v honbe za ziskom, by spôsobila ešte katastrofálnejšie následky. Robert Nozick vo svojej projekcii utópie minimálneho štátu predpovedá zásahy štátu iba na minimálnej úrovni, teda aby čo najmenej ohrozovali slobodu jednotlivca a slobodu podnikania. Nariadenia štátu jasne ohrozia slobodu podnikania aj stabilitu celého ekonomického systému. Istý ex-prezident svojho času omylom prehlásil, že „ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom.“ Ak by sme aplikovali ideológiu libertariánov do extrému, bolo by ťažko obhájiteľné obetovať slobodu trhu v prospech kolektívneho blaha. Otvára sa teda z filozofického hľadiska (po situácii s koronavírom) otázka legitimity zásahov štátu do slobody jednotlivca? Problém koronavíru tiež otvoril otázku bezplatného prístupu k zdravotnej starostlivosti? Ovplyvní podľa teba diskusie o verejne prístupnom zdravotníctve práve situácia viazaná na koronavírus? Ani z morálne utilitárneho, ani z kategorického (Kantovská etika) hľadiska, nemožno pripustiť zisk na úkor zdravia občanov. Predovšetkým v situácii, kedy je ohrozený celý národ. Ako by takúto situáciu obhájil z morálneho hľadiska libertarián?
Ľuboš Blaha: David Harvey kedysi napísal – všetci sme sa stali neoliberálmi. Áno, mal pravdu, že v ére globalizície sa liberálne ideológie stali po roku 1989 natoľko dominantné, že aj kolektivistické ciele sme sa snažili obhajovať prostredníctvom individualistickej metodológie a naše ciele formovali utilitárne a liberálne pojmy. Toto sa vďaka koronavírusu mení a vraciame sa skôr k inej myšlienke, ktorú vyslovil Claus Offe: „Čím smutnejšie a bezvýchodiskovejšie sa vyníma obraz reálne existujúceho socializmu, tým viac sme sa všetci stali <komunistami>, pokiaľ sa nevieme zbaviť starosti o verejné záležitosti a strachu z možného katastrofálneho vývoja spoločnosti.“ Táto kríza ukazuje, že Offe má pravdu – už ani tí najzarytejší neoliberáli odrazu nedokážu predstierať, že tu nie je niečo ako kolektívny záujem a osud celého spoločenstva, ktorý stojí nad egoizmom biznismenov.
Všimnite si, že tento víkend dokonca aj Richard Sulík pripustil, že štát môže deficitne financovať pomoc tým najzraniteľnejším – samozrejme, ako správny pravičiar chce pomáhať podnikateľom a nie zamestnancom, to je logické, vždy konzistentne obhajoval triedny záujem podnikateľov, v tomto smere je Sulík tým najlepším dôkazom, že Marxova analýza kapitalizmu je naďalej aktuálna a politika je o triednom záujme. Ale pointa je inde – Sulík uznal, že štát, resp. spoločnosť má kolektívne ciele, ktoré stoja nad individuálnou slobodou a teda popiera libertariánsku logiku, ktorú cítiť z Nozicka či čiastočne z Hayeka. Ono to nie je nič prekvapujúce – v čase kríz sa vždy nakoniec ukáže, že liberalizmus je mýtus, ktorý slúži len najbohatším a dlhodobo nevie reprodukovať spoločnosť. Ale pre vývoj v spoločnosti je dôležité, že sme, ako verím, prekonali fázu liberálneho tmárstva a vraciame sa opäť k úlohe kolektívnych hodnôt a nástrojov, ako je silný štát, solidarita, demokracia a komunita….
3.
Ľuboš Blaha: Všetky klasické socialistické koncepty sú opäť v hre. Po prvé, príklad Číny je mimoriadne inšpirujúci – a všetci vieme, že Čína naďalej využíva silný štát v ekonomike, štátne a družstevné vlastníctvo, plánovanie a ďalšie klasické marxistické koncepty, hoci ich využíva v trhovom prostredí. Spôsob, akým Čína zvládla situáciu s pandémiou, hodnotovo posilňuje myšlienky silného štátu v ekonomike.
Po druhé, hlavným dôvodom oslabovania štátu bola v ostatných dekádach neoliberálna globalizácia, a teda myšlienka, že štát nemá inú úlohu, než lákať nadnárodný kapitál a zľavovať sociálne a environmentálne štandardy, aby sa efektívnejšie zapojil do globálnej deľbe práce – išlo o formovanie neoliberálneho štátu, ktorý fašizuje domácu spoločnosť v záujme nadnárodných korporácií a silných globálnych hráčov. Tým, že globalizácia bude pomaly umierať, keďže si ľudstvo na príklade smrtiacej hrozby uvedomí, aké riziká prináša a štáty si uvedomia, aké sú zraniteľné, pokiaľ niektoré procesy nemajú pod kontrolou, rozpadáva sa celá ideologická výstvavba globálneho kapitalizmu, a teda sú späť v hre socialistické koncepty, ktoré vyžadujú, že štát má pod kontrolou ekonomické a sociálne procesy.
Po tretie, ak by koronavírus viedol k vážnej ekonomickej kríze, každý praktický štát bude musieť pristúpiť k znárodňovaniu strategických a zraniteľných častí ekonomiky a prevzatiu časti zodpovednosti za výrobu a ekonomický život v krajine – nepôjde o ideológiu, ale o praktickú nevyhnutnosť. A odrazu sa staneme, aby som obrátil Harveyho citát, všetci tak trochu komunistami. Toto je pre klasickú ľavicu veľká príležitosť. Liberalizmus je ideológia do dobrého počasia, socializmus dokáže svet vyviesť z búrky.¨