František Škvrnda: NATO sa začína topiť v ťažkostiach

V Londýne sa bude 3. a 4. decembra 2019 konať samit NATO, ktorý je venovaný 70. výročiu založenia paktu. Na rozdiel od pompézneho samitu k 60. výročiu vzniku organizácie, ktorý sa 3. a 4. apríla 2009 konal vo francúzskom Štrasburgu a nemeckých mestách Kehl a Baden-Baden, bolo tentoraz 3. a 4. apríla len stretnutie ministrov zahraničných vecí členských štátov vo Washingtone. Doplníme, že v apríli 1999 pri 50. výročí svojho vzniku pakt barbarsky bombardoval malú Juhosláviu.

Celý rok 2019 mal slúžiť na „počesť“ výročia NATO – „najúspešnejšieho“ vojenského paktu v dejinách. Na jeho záver predstavuje stretnutie vedúcich predstaviteľov príležitosť na spoločné posúdenie výziev, pred ktorými pakt stojí a na vyzdvihnutie jeho trvalej hodnoty pri prispôsobovaní sa meniacemu sa svetu.

Pripomenieme, že za čas od samitu v apríli 2009 sa NATO rozšírilo už len o jedného člena – Čiernu Horu. Na krok od vstupu sa nachádza Severné Macedónsko. „Pozvanie“ sa sľubuje Gruzínsku a s rôznymi vytáčkami aj Ukrajine. Na Balkáne sa dva štáty vstúpiť do exkluzívneho spolku nechystajú – Srbsko a Bosna a Hercegovina (najmä kvôli postoju Republiky Srbskej). Ako trumpovský výkrik do tmy globálneho chaosu treba brať úvahu o ponúknutí členstva Brazílii. Potenciál rozširovania ako jeden z faktorov, ktorý drží v poslednom čase NATO nad vodou, sa vyčerpáva a môžu vznikať vnútorné pnutia a spory…

Program samitu

Kráľovná Alžbeta II. usporiada 3. decembra na oslavu výročia večerné stretnutie vedúcich predstaviteľov NATO v Buckinghamskom paláci. Hlavné stretnutie vedúcich predstaviteľov NATO, ktorému bude predsedať jeho generálny tajomník – prebehne 4. decembra 2019 v hoteli Grove vo Watforde (asi 24 km severozápadne od centrálneho Londýna) v Hertfordshirskom nemetropolitnom ceremoniálnom grófstve.

Rokovanie samitu sprevádza bohatý program. Atlantická rada, GLOBSEC, King’s College London, Mníchovská bezpečnostná konferencia a Royal United Services Institute v spolupráci s divíziou verejnej diplomacie NATO a vládou Veľkej Británie organizujú akciu v rámci projektu Angažovanosť NATO Inovácia aliancie (NATO engages Innovating the Alliance). Po otvorení 3. decembra o 10.00 (Greenwichského času) sa do večera 18.20 (nepočítame záver programu) je v 18 formátoch (spravidla s moderátorom) naplánovaných 45(!) vystúpení a 2 študentské prezentácie. Okrem generálneho tajomníka NATO vystúpi prezident Poľska, predsedovia vlád Nórska, Kanady a Holandska a čakateľa – Severného Macedónska, ministri obrany Rumunska, Litvy a Estónska a „bonusovo“ aj ministri zahraničných vecí Gruzínska a Ukrajiny. Zo Slovenska vystúpia známi pronatovskí exponenti (ale v cudzom drese) T. Valášek (za Carnegie Europe) a R. Káčer (ako predseda GLOBSECu).

Informácie o druhom dni samitu sú už chudobnejšie. Oficiálne otvorenie má byť o 9.00, potom bude „rodinné“ fotografovanie. Pracovné zasadnutie Severoatlantickej rady na úrovni hláv štátov a predsedov vlád je naplánované od 10.00 do 13.00. Pronatovské pramene sugestívne, ale s malou dušičkou uvádzajú, že dúfajú, že na summite sa prejaví aj napriek prejavom nesúhlasov v pakte jednota. Sú však aj ironické komentáre, ktoré tvrdia, že „oslavy“ budú pripomínať skôr stretnutie pri posteli ťažko chorého pacienta z rodiny. Tlačová konferencia generálneho tajomníka NATO sa má začať o 13.30.

Akcie proti samitu NATO v Londýne

Hoci v Londýne majú hlavy aj ruky plné blížiacimi sa voľbami do parlamentu a od ich výsledku závisiacom ďalšom postupe pri brexite, ale proti samitu NATO sa už tradične koná viacero akcií. Poukážeme na dve z nich.

Už v sobotu 30. novembra sa uskutočnil v Londýne protisamit Nový svetový neporiadok. Akciu organizovali hnutie Kampaň za jadrové odzbrojenie ( Campaign for Nuclear Disarmament – CND), medzinárodná sieť Nie vojne – nie NATO (No to war – no to NATO) a hnutie Zastavte vojnovú koalíciu (Stop the War Coalition) s finančnou podporou Strany európskej ľavice. Informáciu o programe možno nájsť na adrese https://www.novarepublika.cz/wp-content/uploads/2020/01/Counter-summit-london-final.pdf

Na Trafalgarskom námestí v Londýne sa začne 3. decembra 2019 o 17.00 demonštrácia, organizovaná Kampaňou za jadrové odzbrojenie – Nie Trumpovi – Nie NATO, ktorá vyvrcholí pochodom pred Buckinghamský palác. Príhovory a hudobný program budú už od 16.00. Cieľom demonštrácie je spojiť sily proti vojne a pozdvihnúť hlasy proti agresívnemu a expanzívnemu vojenskému paktu NATO – najväčšej jadrovej ozbrojenej organizácii na svete, na ktorú dohliada jeden z najľahkomyseľnejších prezidentov USA. Ide o príležitosť znovu sa postaviť proti Trumpovi, jeho jadrovému „otepľovaniu“, intervencionizmu a deštruktívnemu sociálnemu a politickému programu a ukázať, aké negatívne reakcie toto všetko vyvoláva.

Na okraj aktuálnych sporov v NATO

Hoci generálny tajomník NATO J. Stoltenberg (zaujímavé je, ako sa v tejto funkcii v tomto storočí všetci stávajú agresívnymi jastrabmi) všade kade chodí, teatrálne hovorí o jeho veľkej jednote, ale nezabudne postrašiť ruskou hrozbou, najmä tých, ktorí si dovolia čo i v najmenšom pochybovať o tom, že ide o najúspešnejší pakt v dejinách a jediného skutočného garanta bezpečnosti. Jeho vyjadrenia pripomínajú charakteristiku ježibaby z rozprávky o medovníkovom domčeku – „na jazyku med, v srdci jed“. Často totiž hovorí o potrebe mieru v Európe i na svete, ku ktorému chce NATO čo najviac prispieť, ale na druhej strane pripomína zberateľa príspevkov pre rôzne organizácie, ktorý chodí po uliciach a obracia sa na ľudí so žiadosťou o podporu. Rozdiel je len v tom, že on chodí po tlačových konferenciách a stretáva sa predstaviteľmi členských štátov a stále ich nabáda k zvyšovaniu vojenských výdavkov minimálne, na ktovie kým vymyslenú, mýtickú hranicu 2 % HDP. No a, samozrejme, každý krok, ktorý pakt prijme pri svojej expanzii, najmä pri približovaní sa k ruským hraniciam pokrytecky vysvetľuje ako čisto obranný, priam mierumilovný, ktorý „zaručene“ prispieva len a len k bezpečnostnej stabilite v danom regióne.

Vrásky na čelách „natoidov“ spôsobuje viacero vecí (ruská hrozba je len pláštikom na ospravedlnenie iniciatívnych, iracionálnych nadštandardných hyperaktivít). Ide najmä o výroky a konanie dvoch významných politikov a jedného štátu, ktorí prinášajú NATO momentálne najväčšie starosti.

Donald Trump a NATO

Prezidentovi USA D. Trumpovi neoliberálni globalisti nevedia síce prísť na meno, ale nadšene súhlasia s jeho rinčaním zbraňami a agresívnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou. Už sa pomaly zabudlo na „strašidelné“ slová D. Trumpa o zastaranosti NATO. V jeho utáraných vystúpeniach a twitovaní možno však naďalej nájsť na adresu paktu veľa protichodného. Ak by sme boli príliš kritickí, možno sa v nich prejavujú aj náznaky politickej schizofrénie.

Okrem toho neraz nie je jasné, či platí to, čo povedal D. Trump, alebo čo tvrdí Pentagón či State Department. Zhodnú sa azda iba v tom, že treba vydávať na zbrojenie viac a 2 % HDP sú minimom výdavkov!

V NATO však majú obavy nielen z rozprávania a písania D. Trumpa, ale aj z toho, ako sa bude správať. Vlani na samite NATO v Bruseli to bolo naozaj neštandardné, najmä spôsob, ako z neho odišiel. A tak je obava, čo urobí tentoraz – čaká sa síce ako na spasenie na jeho podporu budúcnosti NATO, ale nikto nevie, čo zase so svojím narcizmom môže urobiť.

Na základe viacerých vyjadrení sa dá u D. Trumpa sledovať zreteľná snaha urobiť z NATO „efektívny“ trh na predaj vojenských výrobkov a služieb USA. Francúzska ministerka ozbrojených síl F. Parlyová v interview pre Le Journal du Dimanche 1. decembra „natvrdo“ zdôraznila, že nemožno dovoliť, aby sa článok 5 Severoatlantickej zmluvy zmenil na „článok F-35“ (F-35 je viacúčelové bojové lietadlo piatej generácie vyrábané v USA firmou Lockheed-Martin).
K obľúbenej téme D. Trumpa patrí aj tlak na spojencov v NATO i mimo neho, aby zvýšili príspevky na vydržiavanie vojenských základní Washingtonu na svojom území. Kontroverzné sú aj kroky D. Trumpa pri rozmiestňovaní amerických vojsk. Niekoľkokrát ohlásil ich stiahnutie z rôznych regiónov, ktoré sa nakoniec neuskutočnili vôbec, alebo v len malom rozsahu. Oblasťou, odkiaľ sa nepočíta so stiahnutím vojsk USA, ale naopak s ich zvyšovaním, sú priestory okolo hraníc s Ruskou federáciou, pričom časť týchto akcií je priamo spojená s NATO.

Stručne zhrnuté D. Trump o NATO síce kde čo povedal, niekedy to nebolo ani najkrajšie, ale nič zásadné v ňom nezmenil a zatiaľ ho ani neoslabil. A hoci „natoidi“ ním nadšení nie sú, vo vzťahu k paktu ho radšej nekritizujú a vyvíjajú všestranné úsilie, aby sa viac platilo na vojenské účely. O prostoduchých atlantistov takéhoto razenia nie je núdza ani na Slovensku.

Novotou v oblasti vojenského financovania sa stal, ako ohlásil nedávno J. Stoltenberg, prechod na nový spôsob výšky platieb do rozpočtu NATO, ktorý má objem asi 2,5 miliardy USD. Sú určené najmä na zabezpečenie fungovania jeho štábov (budov, aparátu a pod.). Odteraz budú platiť USA a Nemecko rovnako po 16,35 %, čo je zníženie pre USA (dosiaľ 22,1 %) a zvýšenie pre Nemecko (dosiaľ 14,8 %). Zvyšných necelých 68 % zaplatia ďalšie členské štáty. Táto suma je len malou časťou celkových vojenských výdavkov jednotlivých členských štátov, a preto nevyvoláva vzrušené diskusie.

Spomíname to len preto, že aj tento krok môže D. Trump, hoci nejde o horibilné sumy, vydávať za svoje víťazstvo v boji so spojencami, ktorí nechcú platiť za „nezištnú“ ochranu zo strany USA. Tým však všetci, ktorí s týmto súhlasia, svojím hoci malým, ale predsa len určitým dielom prispievajú k „bodom“, ktoré môžu priniesť víťazstvo D. Trumpa vo voľbách v roku 2020. Hoci nepatríme k stúpencom súčasného prezidenta USA, musíme uznať, že sa zdá, že vie, ako ísť na neoliberálnych globalistov…

Emmanuel Macron a NATO

V podmienkach EÚ, odkiaľ odchádza Veľká Británia, zahraničnopolitický vplyv Nemecka začína kvôli problémom v jeho vnútropolitickom stave (najmä škrípaniu kolies veľkej koalície) slabnúť, vycítil E. Macron šancu zvýšiť váhu Francúzska. Ako vo väčšine veľkých štátov (a Francúzsko má za sebou aj éru koloniálnej veľmoci) úspechmi v zahraničnej a bezpečnostnej politike sa dajú vykompenzovať niektoré vnútropolitické ťažkosti.

Francúzsky prezident je nováčikom, ktorý sa dostal na čelo štátu premyslenou stratégiou. Necháme bokom, či je schopný podobný úspech dosiahnuť aj v zahraničnej politike a vydá sa po stopách (odkaze) J. Chiraca alebo nebodaj Ch. de Gaulla. Po nevýrazných a proamerických prezidentoch N. Sarkozym a F. Hollandeovi je však jeho vystupovanie v tomto smere príťažlivé nielen vo Francúzsku, ale aj v časti európskych kruhov, ktoré ťažko znášajú diktát Washingtonu zostrený D. Trumpom.

Necháme bokom viaceré vyjadrenia E. Macrona o potrebe najmä v záujme bezpečnosti a stability v Európe zlepšovať vzťahy s Ruskom. Takmer búrku nad Atlantikom však spôsobilo jeho vyjadrenie o klinickej smrti NATO 7. novembra v britskom časopise The Economist. Jeho príčinu vidí najmä v absencii koordinácie medzi USA a spojencami v pakte. Okrem toho aj po tom, čo sa udialo v poslednom čase na Blízkom východe, Európa prestala dôverovať USA. Európa sa podľa neho nachádza na okraji priepasti a musí začať rozmýšľať o zvyšovaní svojich obranných možností.

Nemecký Welt am Sonntag 16. novembra napísal, že E. Macron žiada zmeny v zmluve o Európskej únii. Ich cieľom by mala byť aj väčšia nezávislosť EÚ od NATO v otázkach obrany. Snahy EÚ o vytvorenie vlastného bezpečnostného (obranného) systému a európskej armády a naviac ešte v spojení so zmenou vzťahov k Rusku, predstavujú pre „natoidov“ hroznú nočnú moru.

Turecko a NATO

Zmeny v tureckej politike v posledných rokoch vyžadujú zvláštnu analýzu, takže len zjednodušene a veľmi stručne. Najmä po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat v júli 2016 sa začali kopiť problémy vo vzťahoch s USA a čiastočne aj NATO. Citlivým bodom problému je vojenská letecká základňa v Incirliku, ktorú využívajú aj USA a kde sa majú nachádzať aj taktické jadrové zbrane (asi 50 jadrových bômb B61).

Zhoršenie vzťahov s USA priniesla zmena zapojenia Turecka do sýrskej vojny, keď začalo spolupracovať s RF a Iránom a zmenilo aj postoj k vláde B. al-Asáda. Nové komplikácie vznikli po útoku Turecka na Kurdov v Sýrii v lete tohto roku – v súvislosti s tým Turecko zablokovalo nedávno tzv. obranný plán NATO pre Poľsko a Pobaltie proti ruskej hrozbe, keď nedosiahlo, aby USA úplne odstúpili od podpory Kurdov. USA slovne Turecko kritizovali, ale nijaké opatrenia voči nemu napriek pôvodným vyhrážkam D. Trumpa nepodnikli.

Turecko za tento útok bolo kritizované EÚ, ale NATO sa k otázke vyjadrovalo veľmi opatrne, alebo ho ako problém prehliadalo. Tvrdo však Turecko kritizoval najmä E. Macron a označil problém jeho útoku na Kurdov za prejav nejednotnosti a ťažkostí v NATO.

Ďalším problémom je nákup ruského systému protiraketovej obrany S-400 Tureckom. Washington začal zvláštny nátlak na Ankaru, spojený aj s tým, že nedodá bojové lietadlá F-35 (že by mala F. Parlyová s článkom F-35 pravdu?). J. Stoltenberg sa tiež nechal počuť, že Turecko nemôže mať aj S-400 a aj F-35.

Sú obavy z toho, ako turecký prezident, ktorý sa vydal na samostatnú geopolitickú cestu, môže vystúpiť na samite. Jeho výroky však budú vedené inými pohnútkami ako v prípade D. Trumpa. Je si vedomý toho, že napriek problémom vo vzťahoch Turecka s USA a NATO, nie je v najbližšom čase reálne nejaké jeho ostré potrestanie (na zrušenie dodávok F-35 doplatí aj americký vojensko-priemyslovo-finančný komplex). A už vonkoncom nemožno uvažovať o pozastavení členstva či vylúčení Turecka z NATO – nie je nato ani klauzula v Severoatlantickej zmluve. Atlantisti sa však priam poverčivo boja, že by sa tým mohli začať veľmi odstredivé tendencie (vo viacerých členských štátoch sú v parlamentoch strany, ktoré sú proti ich členstvu v NATO, ale aj iné kritické sily proti nemu, napr. poslanec Bundestagu za Zelených J. Trittin (v rokoch 1998 – 2005 minister životného prostredia) napísal v novembri 2019 pre Spiegel článok „NATO je už len tieň“).

Trochu o ďalších protirečeniach

Výroky E. Macrona o klinickej smrti NATO vyvolali veľkú kritiku. Ozvať sa musel J. Stoltenberg. Nemlčala ani nemecká kancelárka A. Merkelová – záhadou je, že zastáva stále silne proamerické a atlantické postoje aj po tom všetkom, čo jej urobili USA (odpočúvanie telefonátov, obviňovanie Nemecka z rôznych prehreškov v ekonomickej oblasti a pod.). Zrejme skutočne už nevie zmeniť svoju politiku (a okrem toho tieto jej postoje podporujú aj konšpiračné teórie o tzv. Kanzlerakte, ktorý sa údajne podpísal v roku 1949 a odvtedy je ním viazaný každý nemecký kancelár). Počkajme si teda, či po voľbách v roku 2021 z nemeckej vlády odídu unionisti, ktorí sú v nej nepretržite od roku 2005. Ak sa zmení ústretový vzťah Nemecka k USA, môže dôjsť ak zaujímavým procesom v EÚ. Len tak mimochodom, nová predsedníčka Európskej komisie U. von der Leyenová sa vzhľadom na svoju doterajšiu politiku zdá byť darčekom pre USA a atlantistov.

K európskemu politickému folklóru možno pripočítať ostrú kritiku E. Macrona v Poľsku a pobaltských republikách. Zaujímavosťou je, že dve nacionalistické vlády v strednej Európe sa odlišujú svojim vzťahom k NATO. Pre rusofóbnu poľskú vládu je NATO najväčším blahom, ktoré mu poskytuje súčasnosť. V Maďarsku s jeho snahou hospodársky spolupracovať v niektorých oblastiach aj s Ruskom, je vzťah k NATO vlažný (stále patrí k členským štátom, ktoré vydávajú najmenšiu časť HDP na vojenské účely). V. Orbán EÚ kritizuje ostro a často, ale na NATO radšej hľadí ako na posvätnú kravu, ktorej nie je vhodné ani sa dotýkať. Kvôli sporom s Ukrajinou v Zakarpatskej oblasti však Maďarsko blokuje viaceré prvky spolupráce NATO s ňou.

Ako perličku doplníme, že pred návštevou USA na konci novembra bulharský predseda vlády B. Borisov vyhlásil, že nedovolí umiestnenie vojenskej námornej základne na území Bulharska. Zopakoval, že prvýkrát s týmto krokom nesúhlasil už v roku 2016 a takmer básnicky dodal, že Čierne more má byť morom „jácht, turizmu a mieru“.

Vzhľadom na politiku Turecka sa na stranu NATO a USA so zvýšeným úsilím obracia aj Grécko s novou pravicovou vládou. Žiaľ, prispela k tomu aj politika ľavicovej strany SYRIZA a vlády A. Tsiprasa, ktorá z rôznych dôvodov nenaplnila očakávania ťažko skúšaného gréckeho ľudu a okrem iného stále vydávala na vojenské účely priveľké čiastky.

Záverom – ružová budúcnosť sa pre NATO už nečrtá

NATO sa ocitlo na križovatke a hoci si to spupne nepripúšťa, najlepšie roky má už za sebou. Len zo šírenia mýtu o ruskej hrozbe nevyžije a ďalšie rozširovanie bude čoraz náročnejšie. Zo samitu iste nevzídu nijaké veľké zmeny. Na vyriešenie problémov budúcnosti NATO je na samit vraj pripravený francúzsko-nemecký návrh na vytvorenie skupiny rešpektovaných osobností („múdrych ľudí“) pod vedením J. Stoltenberga.

Hoci problémov je viacero a dali by sa ešte doplniť aj ďalšie, treba vidieť, že NATO za vyše 70 rokov svojej existencie vytvorilo systém, ktorý má nielen vojenský a bezpečnostno-politický rozmer, ale je aj významným ekonomicko-finančným fenoménom. Nemožno ním len tak jednoducho zatriasť. Základňa, raketa, lietadlo, tank hore-dolu, ale narušiť celkové fungovanie NATO by prinieslo veľké finančné straty a to si súčasné západné, najmä anglo-americké, hospodárske elity „nemôžu“ dovoliť, Nešetria preto prostriedkami na manipuláciu s politickými stranami a médiami, ako aj so skupinami a jednotlivcami z rôznych ďalších oblastí, čo cítime aj v slovenských pomeroch.

NATO naozaj bez USA až takú veľkú hodnotu nemá. Ale netreba sa „báť“, že by Washington o pakt prestal javiť zo dňa na deň záujem. Jednoducho sa dá dokázať, že NATO nepredstavuje ani tak „solidárny“ nástroj upadajúcej superveľmoci na obranu Európy, ako prostriedok nátlaku na európske štáty (ako by ináč nútilo napr. Slovensko na úpravu leteckej základne, ktorá jeho bezpečnosť nezvýši?). A tak zmeny budú len opatrné, parciálne a postupné, ale jedného dňa prekročia kritickú hodnotu. Nie je vylúčené, že sa z rôznych dôvodov všetko môže aj zrýchliť.

Uvidíme, aké budú dokumenty samitu. Iste budú stáť za to, aby sme sa k nim kriticky vyjadrili a pokračovali v úvahách o tom, aký je vlastne vnútorný stav NATO. Hoci NATO usilovne uskutočňuje a pripravuje rôzne vojenské cvičenia i ďalšie neraz „nevojenské“ akcie, proces jeho erózie však nebadateľne(?) začal…

František Škvrnda

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave