Milan Benkovský
11.11.2019 NovéSlovo a VašeVěc
Potvrdzuje to i najnovší sociologický prieskum SAV realizovaný v spolupráci s IVO a agentúrou FOCUS, prekvapujúco pomerne objektívny. Na jednej strane potvrdil, že zmena spoločenského systému, ku ktorej došlo u nás v roku 1989, stála za to. Inak povedané November 89 bol potrebný, čo potvrdilo až 59 percent respondentov. Ďalej sú však hodnotenia dopadov na jednotlivé sociálne a vekové skupiny oveľa pesimistickejšie, vrátane toho, čo tieto udalosti spôsobili v spoločenskom, hospodárskom a politickom živote.
Je nesporné, že išlo po Slovenskom národnom povstaní, vzniku samostatnej Slovenskej republiky a reformách koncom šesťdesiatych rokov vedúcich k snahám o socializmus s ľudskou tvárou, až o štvrtú najvýznamnejšiu historickú udalosť dvadsiateho storočia . Vidia to tak aj ľudia v prieskume, aj keď výskumníci tam akosi náhodou nezaradili, pre Slovensko najvýznamnejšiu historickú udalosť – SNP a namiesto neho sa tam objavil vstup SR do EU.
Pôvodne som nechcel písať o tomto politickom prevrate a jeho dôsledkoch, ale nedá mi, keď sa vyjadrujú, kde akí „politológovia“ a mystifikátori, z ktorých sa mnohí, v tom čase ešte hrali v piesku. Mojím cieľom nie je analýza, ani prezentácia či vysvetľovanie historických faktov, ale vyslovenie názoru účastníka tejto dejinnej udalosti. Dovoľujem si preto poukázať len na niektoré významnejšie javy a procesy a ich dopady na spoločnosť, ktoré tieto udalosti sprevádzali. Je prirodzené, že každý, kto ho prežil, ho vidí inak. Ja takto.
Ani revolúcia, ani nežná
Revolúcia je v teórii všeobecne charakterizovaná ako produkt triedneho boja, ktorý narastá tak dlho, až prepukne v otvorený konflikt. V revolúciách ide o porážku jednej triedy druhou, prevažne násilným spôsobom. V našom prípade nešlo o porážku triedy, ale vládnucej strany, ani o násilný spôsob, ale nekrvavú, postupnú zmenu systému. Situácia naozaj nebola revolučná, čo priznal v roku 1990 dokonca aj vtedajší prezident Václav Havel.
To všetko, čo súvisí s pojmom revolúcia, okrem kvalitatívnej zmeny politického systému u nás nenastalo. Išlo nie o revolúciu v pravom slova zmysle, ale o politický a ekonomický prevrat. Dokazuje to uchopenie moci vtedajšími disidentmi, ako i následná divoká privatizácia štátneho majetku, reštitúcie a jednoznačné preferovanie súkromného vlastníctva na úkor spoločenského či družstevného. Išlo jednoducho o prechod od socializmu ku kapitalizmu.
Idealizácia tejto nesporne historickej udalosti viedla k jej prívlastkom, v Česku „sametová“, či na Slovensku „nežná revolúcia“. Nie je to však ani zďaleka presný výraz. Bola totiž len nekrvavá. Mimochodom, takto ju označuje aj wikipedia. K tomu len jedna poznámka, vďaka rozhodnutiu vtedajšieho vedenia KSČ, aby silou nezasiahla armáda, polícia ani ľudové milície, došlo k relatívne pokojnému prevzatiu moci Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Nekrvavý prevrat teda nebol výsledkom jeho aktérov už len preto, že v tom čase nemali v rukách žiadne mocenské páky.
Nešlo o revolúciu, ale ako viaceré zdroje uvádzajú, o dobre prepracovaný, niekoľko rokov pripravovaný scenár zahraničných rozviedok, predovšetkým CIA a KGB, ktorý realizovala neblaho známa štátna bezpečnosť, cez náš vnútorný, na Slovensku najmä katolícky, disent sformovaný okolo Charty 77. Začiatky snáh o politický prevrat siahajú až do šesťdesiatych rokov, kedy sa zrealizoval prvý neúspešný pokus v roku 1968. Na ďalší sa čakalo viac ako dvadsať rokov a prišlo k nemu až po dohode Reagana s Gorbačovom a po páde všetkých režimov v socialistických krajinách strednej Európy. V tej súvislosti odporúčam pre tých, čo majú o tieto udalosti záujem, publikáciu Miroslav Dolejší – Analýza 17. listopadu 1989.
V prvej fáze organizátorom prevratu, tým našim, ani nešlo o likvidáciu socializmu, ale skôr o jeho vylepšenie na spôsob socializmu s ľudskou tvárou, spájaného s Alexandrom Dubčekom. Až neskôr, keď videli slabosť a neschopnosť vedenia KSČ, využili príležitosť na zásadnú zmenu politického systému a uchopenie moci v štáte. Začal sa tým prechod od socializmu ku kapitalizmu. Zjednodušene povedané, nasledoval rýchly proces, keď Gustáv Husák abdikoval na funkciu prezidenta. Po komplote proti Dubčekovi, ktorý nemohol stáť na čele štátu pre jeho charizmu a popularitu i jasné spojenie so socializmom, sa stal prezidentom ČSFR Václav Havel. Ten mimochodom, najvýraznejšie v dejinách poškodil Slovensku. Ľuďom z OF a VPN sa ponúkli funkcie vo Federálnom zhromaždení a národných radách i vládach. Padla vedúca úloha komunistickej strany, začala sa „demokratizácia“ spoločnosti.
Slovo „nežná“, asi ťažko pochopia tisíce poškodených ľudí, ktorí prišli o prácu, tí čo boli odstránení z funkcií, nielen vo verejnej správe, ale i v školstve, zdravotníctve, kultúre a dokonca i vo výrobných podnikoch. Radoví, poctiví ľudia boli šikanovaní a prenasledovaní najskôr VPN, neskôr Mečiarovými akčnými päťkami a nasledujúcimi vládami. Došlo ku kádrovaniu, likvidácii všetkého „socialistického“ a všetkých, čo k tomuto systému patrili. Prišlo i na mediálne lynčovanie a osobné útoky, vrátane vybavovania si účtov. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, či podobnosť s našou súčasnosťou je len náhodná. Mnohých ľudí, najmä radových členov KSČ, ktorých bolo vtedy na Slovensku približne 450 tisíc, táto nežnosť pripravila nielen o prácu a možnosť sebarealizácie, ale v dôsledku toho im i rozbila manželstvá, viacerých priviedla k alkoholizmu a dokonca i k množstvu samovrážd. Možno si preto len povzdychnúť – Ó aká to nežnosť?!
Čo priniesol november ľuďom?
Možno by stačilo odpovedať si na hypotetickú otázku kolujúcu na facebooku, ktorú by mohol položiť Gustáv Husák – Tak čo deti moje…, máte sa lepšie? Odpoveď nájdeme v prieskume Medianu pre RTVS už v roku 2014, ktorý uvádza – vývoj po roku 89 sklamal 70 percent Slovákov. Niet sa čo čudovať, keď sa napríklad reálnu mzdu z roku 1989 podarilo vyrovnať až v roku 2007. Je to nostalgia a či skôr krutá realita, že takmer polovica respondentov sa vyjadrila, že v socializme sa im žilo lepšie, či o niečo lepšie. U ľudí, ktorí prednovembrový systém zažili a mali v tom čase 35 a viac rokov, to bolo dokonca až 72 percent.
Po prevrate lídri novembra sľubovali u nás slobodu a demokraciu i nové Švajčiarsko, sľubovali odluku cirkvi od štátu, odstránenie byrokracie, menší štát, sľubovali, že nedôjde k rastu cien a nezamestnanosti. Ničoho z toho, sme sa nedočkali. Ľudia boli oklamaní a zneužití v prospech záujmov kapitálu a mocných tohto štátu. Dočkali sme sa len drahoty, chudoby, nezamestnanosti, likvidácie vyspelého zbrojárskeho priemyslu, či učňovského školstva, detských jaslí a mnohých ďalších vymožeností socializmu, ktorých výpočet by bol veľmi dlhý.
Mnohí si naivne mysleli, že po takzvanej totalite nás čaká sloboda a demokracia. Teraz sú sklamaní, keď u nás vládne pseudodemokracia a skutočne slobodní sú len zbohatlíci. Už tri desaťročia sme v područí mamonu. Vládnu nám peniaze a to úplne a všade, v politike, ekonomike, školstve, zdravotníctve i v súdnictve. Dokonca i kultúra dnes je len biznisom. November 89 tak umožnil novú, teraz už neobmedzenú totalitu. Totalitu jednej strany nahradila krutá totalita kapitálu a peňazí.
V zahraničnej politike sme nahradili podriadenosť či heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy“ za až stupídne prisluhovačstvo na večné časy s USA. RVHP /Radu vzájomnej hospodárskej pomoci/ socialistických štátov, nahradila Európska únia, Varšavskú zmluvu NATO. Stali sme sa ešte viac závislí a neslobodní, so silne obmedzenými vlastnými právami.
Krátko po novembrovom prevrate sa stali z vekslákov výpalníci a ako huby po daždi vznikali mafiánske skupiny. Mimoriadne sa rozšírila prostitúcia a najmä drogy. Extrémne vzrástla korupcia takmer vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Dennodennou súčasťou života sa stali samovraždy a vraždy, lúpeže, ako i ďalšia násilná trestná činnosť. To všetko socializmus predtým prakticky nepoznal, alebo sa to vyskytovalo len v obmedzenej miere.
Čo nám dal a čo vzal november 89
Aktuálne odpovede na otázky súvisiace s vnímaním Novembra 89 a jeho dôsledkami nám dal už spomínaný prieskum Sociologického ústavu SAV realizovaný v septembri tohto roku. Výsledky neprekvapujú, keď sa v ňom viac ako polovica respondentov vyjadrila, že politický systém pred rokom 1989, teda socializmus, bol lepší ako naša súčasnosť. Dokonca pri hodnotení ekonomického systému je to ešte výraznejšie v prospech minulosti.
November nám dal vyššiu formu osobnej slobody, i tej svetonázorovej, dal nám povinnosť starať sa sám o seba a pre niektorých lepšiu formu demokracie. Otvoril nám hranice do sveta, umožnil súkromné podnikanie a žiť tam, kde a ako chceme. Dal nám všetkým „rovnaké“ šance. Je zaujímavé, že najväčším prínosom je podľa ľudí možnosť slobodne cestovať. Je to samozrejme dobré, nie je to však málo a je toto najpodstatnejšie? Väčšinu toho, čo nám november 89 dal, však môžu využívať len tí majetní, tí čo na to majú. November 89 nám dal skutočne veľa, len sme za to zaplatili príliš veľkú cenu.
November nám vzal predovšetkým istoty, pracovné, sociálne i životné. Vzal nám starostlivosť štátu o človeka, ale i vyspelé a bezplatné školstvo, zdravotníctvo, či výkonné a efektívne poľnohospodárstvo, v tom čase vysoko hodnotené i západom. Vzal nám spoluvlastníctvo v štátnych podnikoch, zlikvidoval poľnohospodárstvo. V neposlednom rade nám vzal všeľudské ideály, morálku, obyčajnú ľudskosť či spolupatričnosť.
Práve ponovembrový režim splodil kapitalizmus a tým i korupciu a mafiu, ktorá prerástla do celej spoločnosti. Všeobecne platí, že po novembri 89 sme starý systém socializmus úplne a do dôsledkov zlikvidovali a s tým nielen to zlé, ale aj to dobré a ničím sme to nenahradili. So špinavou vodou, sme z vaničky vyliali aj dieťa.
(Druhá časť nabudúce)
