Milan Rastislav Štefánik v Rusku a boľševici (2)

Určite to nevyplývalo len z nejakej geneticky zakódovanej, iracionálnej nenávisti k nemu. Platilo to pre celé obdobie socializmu po roku 1948? Mali takýto postoj a takéto hodnotenie všetci komunisti, všetky osobnosti, ktoré si osvojili, vykladali marxizmus-leninizmus ako svoje životné presvedčenie, životné krédo, návod na činnosť poznávaciu i v spoločenskej praxi? Človek ovláda nejakú otázku, len keď pozná jej históriu. Povedal to francúzsky filozof August Comte.

Pokúsme sa zrekonštruovať históriu skutkov, konania, postoja M. R. Štefánika k ruskej Októbrovej revolúcii, k ruským boľševikom a boľševizmu v Rusku od druhej polovice roku 1918 do prvých mesiacov roku 1919, najmä z obdobia jeho pobytu v Rusku pri légiách, z jeho cestovania, zastávok, prejavov a skutkov na temer desaťtisíckilometrovej trati od Povolžia, Uralu, cez západnú a strednú Sibír až po Tichý oceán. Možno uvedieme a dostaneme aj odpoveď na jeho vzťah k ruským boľševikom, k ruskej októbrovej, teda boľševickej revolúcii vôbec. Možno získame aj vedomosti, informácie pre vyvodzovanie odpovede na odmietavý vzťah komunistického režimu v Československu vo vzťahu k M. R. Štefánikovi.

Milan Rastislav Štefánik v Rusku a boľševici (1)

II. časť – Vojenské operácie légií, boľševizmus a demokracia

1.

Vlak M. R. Štefánika, už vezúci ministra vojny ČSR, sa koncom novembra 1918 zastavil v Omsku, už v sídle A. Kolčaka, ktorý si krvavým štátnym prevratom uzurpoval štátnu moc a považoval sa za vladára a diktátora jediného a nedeliteľného Ruska, podľa jeho doktríny právne naďalej jestvujúceho v hraniciach Ruskej ríše z roku 1914. Sovietsky ruský štát (RSFSR) považoval A. Kolčak, ale obdobne aj M. R. Štefánik, za útvar, v ktorom v rozpore s právom vládnu boľševici a nie je teda skutočným štátom, ale nezákonným výtvorom jednej politickej strany. Vlak so Štefánikom mal zastávku až v Čeľabinsku na juhu Uralu, na mieste, kde sa vzbúrili légie 14. mája a kde o desať dní neskoršie začalo ich povstanie. Ďalšia zastávka so slávnostným privítaním ministra vojny ČSR bola 7. 12. 1918 v Jekaterinburgu. Sídlila tu odbočka ČSNR v Rusku (vtedy najvyšší politický orgán légií) a veliteľstvo československého armádneho zboru. Štyri dni venoval minister obchôdzke uralského frontu, vizitácii vojsk na ňom.

Po opätovnom návrate do Jekaterinburgu tu vydal ako minister vojny vlády ČSR niekoľko rozkazov. Légie, pôvodne vojsko dobrovoľníkov, sa podľa jedného z týchto rozkazov zmenili na regulárnu armádu ČSR, legionári sa stali vojakmi tohto štátu, resp. tieto právne skutočnosti, ktoré sa stali už dňom vyhlásenia československého štátu sa rozkazom ministra konštatovali a potvrdili. A ako pre vojsko samostatného štátu už pre nich neplatilo pravidlo voliteľnosti veliteľov, ale služobná nadriadenosť a podriadenosť vojakov voči dôstojníkom a plnenie ich rozkazov. Zmenil ďalej platový poriadok, zaviedol pomer 1 : 10 v prospech dôstojníkov, miesto dovtedajšieho pomeru 1 : 4. Členov vedenia ČSNR v Rusku tu motivoval (resp. prinútil) k tomu, aby podpísali svoju abdikáciu z týchto postov. Tých, ktorí proti tomu protestovali a zdali sa mu proboľševickými, poslal domov, pod titulom posolstva do vlasti. Medzi nimi bol aj spisovateľ, legionár Janko Jesenský, ktorý bol na zjazde vojska ako Slovák zvolený za podpredsedu ČSNR. Pri vylodení v Taliansku mal byť jeden z týchto rebelantov označený ako boľševik zadržaný a uväznený. Z titulu nepatričnosti v regulárnej armáde zrušil minister vojny aj volené výbory v plukoch a práporoch, ktoré mali právomoci vo vojenských personálnych záležitostiach. Pre légie, ktoré pretrpeli svoju anabázu z Ukrajiny na Sibír a potom štvormesačné boje na strednej Volge a prekovali to aj vďaka vnútornému demokratickému prostrediu v nich, bol tento zásah Štefánika neorganický. Časť vojska považovala toto nariadenie za zavedenie diktatúry, akoby v smere Kolčakovskej despócie z ruského vojska, ktorá bola prenesená aj do légií. Pobúrenie medzi nimi tlelo a rozhorelo sa v novembri 1919 do nepokojov a kolízií, v súvislosti s druhým zjazdom vojska, ktorý mal byť pôvodne v Jekaterinburgu a potom bol až pri meste Irkutsk. Nepokoje boli potlačené a rebelujúci vojaci uväznení v Irkutsku a časť z nich v pevnosti na myse Gornostaj pri Vladivostoku. Vyhlásilo sa, že do vlasti sa budú môcť vrátiť len vojaci légií plniaci rozkazy nadriadených. Vyselektované z tohto návratu mali byť osoby politicky nespoľahlivé, legionári, ktorí sa prejavili v ruských pomeroch s proboľševickými názormi a postojmi a absolútne v žiadnom prípade sa nemali vrátiť domov boľševickí agitátori. Zmenil sa aj disciplinárny a trestný vojenský poriadok. Posilňovala sa tak morálno-politická integrita légií.

Štefánik namiesto odbočky ČSNR v Rusku volenej na zjazde légií (teda demokratického orgánu) zriadil ako nový orgán v légiách „ Zvláštny zbor“, administratívny orgán s menovanými členmi, resp. členmi určenými ex offo podľa ich úradného vojenského postavenia. Mal päť členov. „Päťka“, sa skladala zo splnomocnenca československej vlády pre Rusko ako predsedu, ďalej z veliteľa československého vojska v Rusku, náčelníka vojenskej správy a náčelníka vrchnej kontroly. Zvláštny zbor pre Rusko bol zodpovedný československej vláde. Splnomocnenom vlády sa stal B. Pavlů, a po jeho demisii, vzhľadom na jeho podiel na disciplinárnom aj trestnom postihu legionárov, ktorí povstali aj rebelovali, (v súvislosti s II. zjazdom vojska v Irkutsku) do úradu splnomocnenca vlády bol menovaný vládou ČSR Dr. Girsa.

V čase od 16. decembra 1918 až do 27. decembra 1918 sa M. R. Štefánik zdržiaval v Omsku, v sídle všeruskej vlády a vladára Ruska admirála A. Kolčaka. Ako minister vojny ČSR mal s admirálom, ako hlavou ruského štátu, ktorú si funkciu si tento uzurpoval štátnym prevratom, dve stretnutia. Riešil sa aj vzťah medzi československým vojskom a ruským vojskom Kolčaka, ktoré malo vymeniť legionárov na fronte. Akceptovali vytvorený stav na fronte, kde československé vojsko pod tlakom ofenzívy Červenej armády definitívne ustúpilo z Povolžia. Úspechom bolo že vojská ustúpili, neopustili v dezorganizovanej podobe tieto pozície, ako sa to zdalo v čase krízy légií, ich demoralizácie na začiatku novembra 1918. Bolo tu apelovanie generála M. Janina vytrvať a nevzdať sa, ako aj generála ministra M. R. Štefánika, že demoralizácia a rozklad légií by skompromitovali až diskreditovali československú vec vo svete, pred svetovými politikmi. Hlavy a premiéri víťazných štátov sa práve vtedy pripravovali na začiatok mierovej konferencie, aby na nej rozhodovali o politickej mape, potvrdili zánik jedných a vytvorenie nových štátov v strednej Európe. Velitelia légií si splnili úlohu, ktorou boli poverení a „donútili Čechoslovákov bojovať proti boľševikom aj za cenu vlastných životov“. Predišli a zabránili tým najhoršiemu vývoju pre Československo. Frontová línia sa pohla len čiastočne. Dňa 30. decembra 1918 bola stratená dôležitá strategická pozícia, a to mesto Ufa. Padali aj prvé pozície na Urale. Bol to však organizovaný ústup, nie útek v panike. Vianoce a Nový rok prežili a pretrpeli légie aj ich vedenia, ako aj minister v tejto vojensky znepokojujúcej situácii. M. R. Štefánik konal a našiel konštruktívne východisko.Dňa 15. januára 1919 podľa jeho rozkazu ako ministra vojny opúšťali légie uralský front. Odchádzali do tyla na západnú Sibír. Na miesto nich nastupovali, mali ich nahradiť, ruské spojenecké sily admirála A. Kolčaka.

Poslednou vojenskou ofenzívou, úspešnou a víťaznou, na ktorej sa zúčastnili československé légie vedené generálom R. Gajdom ako spolubojovníci ruských bielogvardejských síl, v období ešte pred príchodom ruskej zimy, bola operácia v smere Karga a Perm, s výhľadom na postup na strategicky významnú Vjatku. Železničný uzol v meste Perm, s koľajnicami vedúcimi na Moskvu, rusko-české vojská dobyli v dňoch 25. až 26. decembra 1918. V štábe Kolčaka sa konštruovala vízia novej ofenzívy, a to na jar 1919, ktorej konečným cieľom malo byť víťazné obsadenie Moskvy, s predpokladaným termínom máj 1919.

Útok z Permu na Vjatku odvolal v polovici decembra 1918 dokonca samotný premiér Francúzska G. Clemenceau. Strategicky položená Vjatka poskytovala výhľad na útok v smere Kotlas, Dvina, Vologda s perspektívou dosiahnuť prístavy na Bielom mori (Archangelsk, Murmansk), prípadne postup na Petrohrad či dokonca Moskvu. Protiofenzíva Červenej armády na jar 1919, už ako národnej armády na základe všeobecnej vojenskej povinnosti, s novými veliteľmi tieto výhľady zmenila na fatamorgánu.

M. R. Štefánik pri vizitovaní uralského frontu otvoril aj svoju pôvodnú myšlienku, víziu s ktorou pricestoval z Paríža, zaútočiť na červených, ktorí ako jadro svojej štátnej moci držali územie európskeho Ruska. E. Beneš napísal, že Štefánik bol hlboko presvedčený, dokonca že mal mystickú vieru, že táto operácia bude úspešná. Možno si položiť otázku, či toto jeho hlboké presvedčenie vyplývalo z jeho absolútne negatívneho emocionálneho vzťahu k boľševikom vôbec (nenávisti), alebo to bolo spojené s jeho láskou a oddanosťou k Francúzsku ako občana tohto štátu, k jeho vtedajšiemu štátnemu a vojenskému vedeniu, či vďačnosti k tomu, čo vykonala a urobila táto krajina pre národné oslobodenie Čechov a Slovákov pre ich štátne osamostatnenie. Alebo to bolo z poznania úplnej závislosti vytvorenia československého štátu, od priazne a dobrej vôle Francúzska? Vznik ČSR bol kombináciou samostatného úsilia najmä zahraničného odboja a subsidiárne domáceho odboja. Z hľadisku ustanovenia tohto štátu bolo jeho konštituovanie zahranično-politicky, medzinárodno-právne závislé od západných mocností Francúzska a Anglicka. Štefánik vedel a hlásal, že československý štát nevyhnutne potrebuje pre svoju národnú a štátnu bezpečnosť, pre istotu svojho postavenia najmä konkrétne proti Nemecku, proti jeho možnej expanzii podporu na západe, ale aj podporu na východe, opretie sa o zrekonštruované, zregenerované Rusko. Domnieval sa, že takýmto Ruskom, spojencom a oporou, spolu s Francúzskom, Anglickom by mohlo byť Rusko neboľševické, nesovietske, ale Rusko liberálne (buržoázne) demokratické, vo forme konštitučného štátu. Približovalo sa k nemu Rusko z čias Kerenského, alebo Rusko s ústavodarným zhromaždením. Možno sa nádejal, že aj Rusko s despotickým vojenským režimom Kolčaka – bude nahradené Ruskom demokratickým. Vysvetliť takto možno jeho až nenávistné odmietanie boľševikov a akceptovanie či tolerovanie kolčakovcov? V tomto kontexte možno sa pokúsiť, s úplne dobromyseľnou motiváciou (bona fide) pochopiť jeho konanie v Rusku v decembri 1918, v januári 1919.

2.

Ideu cesty československého vojska domov cez juh alebo aj stred Ruska, so skrytou nádejou povaliť sovietsku štátnu moc vôbec, či priblížiť sa na hranice domova, možno dať do kontextu jeho slov pri konkrétnej udalosti, keď v silnom pohnutí, pátose povedal, že „nech to bude aj za cenu našich životov“. Zamýšľanú utópiu s pravdepodobným samovražedným dôsledkom pre nasadené pluky légií, československého vojska, vyhovoril M. R. Štefánikovi generál M. Janin. Projekt takejto vojny bol potom stiahnutý z plánov zamýšľaných operácií. M. R. Štefánik uvažoval aj o možnosti južnej cesty, ku Kaspickému alebo k Čiernemu moru. Sústredení tam boli bieli kozáci, vojsko generála Denikina, s ktorými sa légie mohli spojiť. Štefánik poveril aj príslušného odborníka v légiách, aby preskúmal možnosti, zložitosti a ťažkosti pochodu, resp. dopravy južným smerom z Jekaterinburgu a Čeľabinska na Orenburg. K posúdeniu výsledkov tejto expertízy už nedošlo. Situácia sa zmenila.

Ešte dvakrát mal M. R. Štefánik možnosť hovoriť aj o projekte takejto vojnovej operácie. Prvýkrát sa mohol prihlásiť k myšlienke tejto operácie a  druhýkrát aj hovoriť o nej. Dňa 25. januára 1919 telegrafoval z vlaku, ktorým cestoval cez Sibír a Čínu domov. Žiadal v ňom generála M. Janina, aby prechod légií domov cez európske, sovietske Rusko, ktoré im ponúkla RĽK (sovietska vláda) rezolútne a kategoricky odmietol. Tento návrh poslala sovietska vláda aj ako nótu vláde ČSR v Prahe, po jeho vyhlásení a dokonca s ňou poslala osobne aj prof. P. Maxu, pôvodne člena vedenia Odbočky ČSNR v Rusku, ktorého istý čas zadržiavala ako rukojemníka, a to v čase vzbury a povstania légií v máji 1919. Légie, československé vojsko by sa tým podľa M. R. Štefánika úplne diskreditovali v očiach spojencov, a to rokovaním a dohodnutím sa podľa neho „s hanebnými boľševikmi“. Spojenci by im už viacej nemohli veriť. Štefánik pokladal prijatie takéhoto návrhu boľševikov (sovietskej vlády) vrátiť sa domov cez európske Rusko na základe dohody s RĽK za neprijateľné, za najväčší arcizločin a zradu. Prijatie tohto návrhu by podľa neho znamenalo uznanie sovietskej vlády a boľševického režimu. Vrátiť sa cez európske Rusko domov považoval za možné a heroické len pri vojenskej porážke boľševikov, Červenej armády. Len so štítom, alebo na štíte, ako hovorili starovekí bojovníci z Atén či zo Sparty. Prikazovala to vojenská česť. Postoj Štefánika v tomto prípade sa podobal stanovisku predstaviteľa jednej z dvoch náboženských koalícií, nenávistných a nezmieriteľných katolíkov a luteránov v krutej tridsaťročnej vojne, v ktorej zahynuli tri pätiny obyvateľstva v strednej Európe.

Po návrate zo Sibíri do Paríža, v marci resp. apríli 1919 uvažoval aj pred E. Benešom o svojej, v podstate tretej variante projektu, o invázii do sovietskeho Ruska s vojskom, ktoré by zhromaždil v Prahe, najmä z ruských zajatcov a emigrantov. Vojsko regrutované týmto spôsobom a s týmito kádrami by viedol útokom na centrá Ruska. Projekt zostal len v myšlienkovej sfére.

M. R. Štefánik dokázal však a v tom je jeho výnimočnosť, najmä pri zohľadnení jeho zásadného a nezmieriteľného vzťahu k boľševikom, aj výrokom radšej zomrieť v boji s nimi ako ďalej žiť spolu s nimi či popri nich, racionálne posúdiť po pobyte v hlavných bojových základniach legionárov, že nemožno od nich žiadať nemožné, že sú fyzicky aj morálne v kritickom stave, stratili bojaschopnosť. Uzavrel, že treba ich najskôr stiahnuť do tyla, kde by plnili úlohu už nie bojovej formácie, ale úlohu strážiť ako ozbrojená sila železnicu, magistrálu. Od jej fungovania záviselo zásobovanie, vyzbrojovanie, presuny vojsk, teda aj vojnové výsledky. V druhej etape potom M. R. Štefánik chcel získať súhlas spojeneckých mocností na evakuáciu, bez udelenia ktorého by legionárov považovali za zradcov, dezertérov, s vážnymi a nenapraviteľnými následkami pre československý štát, jeho štátne hranice, štátne územie, jeho postavenie v medzinárodnom obchode a v politických vzťahoch vôbec. O tom hovoril v Paríži, resp. v hlavnom stane Dohody s veliteľom jeho vojsk, maršalom F. Fochom a francúzskymi politikmi.

K odchodu M. R. Štefánika zo Sibíri došlo až po druhej návšteve niektorých plukov légií začiatkom januára na uralskom fronte. Odchádzal z Jekaterinburgu, sídla vojenského velenia légií, od gen. Syrového. Generál R. Gajda mal v tomto meste takisto svoj štáb. Kanceláriu mal v dome, kde bol internovaný bývalý cár, dokonca v jeho miestnosti. Občana Mikuláša Romanova tu zastrelili a postrieľaní boli všetci členovia jeho rodiny. Príkaz na zastrelenie vydali miestne sovietske orgány a dodatočne to schválila aj RĽK (sovietska vláda). K exekúcii došlo v čase keď sa k Jekaterinburgu blížili v lete 1918 československé légie, bolo počuť už ich delá a miestne sovietske orgány sa domnievali, že excár by mohol byť využitý bielogvardejskou kontrarevolúciou ako jej politický symbol, zástava. Dôvodom popravy bol titul známy z režimov vojenskej diktatúry, z režimov teroru (bieleho a červeného) že excár bol „osobou sociálne a politicky nebezpečnou“ . Do istej miery teda táto hromadná poprava mala súvislosť s ofenzívou légií v lete 1918 z mesta Čeľabinsk na Jekaterinburg.

Zo sídla československých légií odcestoval Štefánik do sídla admirála Kolčaka, ako hlavy ruského, bielogvardejského štátu, ktorého uznávali de facto veľmoci Dohody – Francúzsko, Anglicko a dokonca sa pripravovalo aj jeho uznanie Československom. V novembri 1919 sa pripravovala tento politický útvar uznať aj mierová konferencia, ktorá sa konala v Paríži. Podpísaná na nej dňa 28. júna 1919 bola mierová zmluva s Nemeckom (Versailleská) a mierová zmluva s Rakúskom (Saint-germainská), a to dňa 10. septembra 1919. Koncom roku 1919 však padla obranná línia vojska Kolčaka pri mesto Tobolsk na severnom toku rieky Irtyš a admirál a vladár Ruska, spolu so svojom vládou v panike utekal na strednú Sibír, do mesta Irkutsk. Miesto medzinárodnoprávneho už dozretého uznania tohto útvaru spojencami Dohody ako zákonnej vlády ruského štátu, nasledoval dva tisíc kilometrov dlhý „ľadový pochod“. Týkalo sa to, samozrejme, len radových ruských bielych vojakov. Čiastočne paralelne s týmto ústupom kolčakovcov odchádzali z Omska v smerom na Irkutsk vo vlakových súpravách tí legionári, ktorí ešte neboli na pri rieke Jenisej alebo pri jazere Bajkal.

Ešte pred týmito udalosťami pred odcestovaním odovzdal v Omsku dňa 14. januára 1919 generálovi a ministrovi M. R. Štefánikovi najvyšší veliteľ légií a súčasne najvyšší veliteľ spojeneckých vojsk v Rusku generál M. Janin z poverenia vlády Francúzskej republiky vyznamenanie najvyššieho rangu, a to „Veliteľský rád francúzskej légie“. Dňa 16. januára 1919 odcestoval Štefánik svojím osobným vlakom z Omska cez Irkutsk, Čitu a Charbin na územie Číny. Dňa 2. februára 1919 doputoval do Šanghaja, kde sa nalodil na cestu domov. Do Paríža pricestoval dňa 21. marca 1919. Cestoval teda z Ruska, konkrétne z Omska do Paríža viac ako dva mesiace. Neviditeľný barometer jeho osudu ukazoval – že má pred sebou ako tridsaťdeväťročný muž iba necelé dva mesiace života, a to do tragickej havárie dňa 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji, teda v Bratislave.

V priebehu cesty, ešte na území Ruska vydal ako minister vojenstva s dátumom 21. januára 1919 dekrét o mobilizácii všetkých občanov ČSR do légií, občanov žijúcich na Sibíri, aj v Rusku, v Japonsku a Číne – teda povinného nástupu do už riadnej armády ČSR. Z Honkongu poslal depešu československej vláde, že boj proti boľševizmu musí prevládať, musí byť prvoradým“. „Konajme energicky, pokiaľ je ešte čas“ (!) Ešte pred príchodom do Paríža, dňa 11. Marca, poslal depešu do Talianska, a to žiadosť talianskej vláde, aby polícia v Neapole zatkla niektorých členov Odbočky ČSNR, ktorá tu mala pricestovať na základe jeho rozhodnutia. Charakter jeho konania vystihol Janko Jesenský, ktorý bol tiež postihnutý jeho rozhodnutím ako podpredseda odbočky: „Je tvrdý človek, mimoriadne tvrdý človek. Čo by bolo, keby som ho neposlúchol(!)“. Prikázal, že v depeši menovaní členovia Národnej rady z Ruska mali byť zadržaní a obvinení z boľševizmu. Lustrácia pre boľševizmus bola vtedy mimoriadne rozšírená v demokratických a pritom víťazných štátoch Dohody. Lustrovať nariadil aj G. Clemenceau, všetkých vojakov, ktorí prichádzali z Ruska.

3.

Zadržanie a obvinenie z boľševizmu znamenalo aj to, že sa netrestali občania, osoby pre svoje konanie, ktorým by porušili zákon. Trestali sa za svoje názory, myšlienky, ako v podmienkach náboženskej neznášanlivosti v stredoveku, keď sa trestali za inú vieru, keď sa trestali heretici, bludári, sektári, atď. Zadržanie, obvinenie, trestanie za boľševizmus to už bolo evidentné popretie, negovanie zásady zákonnosti. Bolo to už aplikovanie podmienok a pomerov výnimočného stavu, stanného práva, prvkov a inštitútov teroru (zastrašovania). V tom čase, v marci 1919 platili tieto pomery s rozsiahlymi prvkami teroru aj na Slovensku, kde boli vyhlásené a aplikovali sa formy výnimočného stavu, mimoriadnej represie. Dňa 25. marca 1919 vyhlásil minister s plnou mocou pre správu Slovenska na celom jeho území najtvrdší represívny trestný režim, a to stanné právo (štatárium). Dôvodom pre jeho vyhlásenie a uplatňovanie sa stalo zriadenie Maďarskej sovietskej republiky (republiky rád) v marci 1919. Po vojenských konfliktoch s československou armádou za demarkačnou čiarou nasledovala jej vojenská expanzia na sever a vyhlásenie sesterskej „Slovenskej republiky rád“ v Prešove. Protiopatrením typu tvrdej ruky voči tomu sa stalo vyhlásenie vojenskej diktatúry na celom Slovensku. Uskutočňoval ju francúzsky generál Mittelhauser. Velitelia príslušných vojenských obvodov mali právo meniť zákony a proti buričom a nepriateľom československého štátu zakročiť s najväčšou prísnosťou, t. j. zastrelením.

V sovietskom Rusku sa od 5. septembra 1918 uplatňovali obdobné opatrenia, otvorene nazvané ako „červený teror“.Bezprostredným dôvodom nastolenia režimu červeného teroru boli atentáty na predstaviteľov sovietskeho štátu (Volodarský, Urický, Lenin) a celkove „biely teror“, ktorý uplatňovali protisovietske sily (5. júla bol zastrelený gróf Mirbach, veľvyslanec Nemecka, akútne hrozilo obnovenie vojny a obsadenie hlavných miest. Dňa 10. júla sa pokúsili ľaví eseri o štátny prevrat v Moskve, v meste Jaroslavl generál Muravjov otvoril front na severnom toku Volgy a viedol vojsko smerom na juh, kde boli československé vojská, ktoré práve v máji povstali proti boľševikom. V dôsledku týchto udalostí v 25 mestách na Povolží sa organizovali sily, ktoré sa pripojili k všeruskej vláde a výboru ústavodarného zhromaždenia (Komuč) v Samare. Opatrenia teroru na Slovensku (ako stanné právo a vojenská diktatúra) boli približne v rovnakom čase ako červený teror v sovietskom Rusku. Boli teda pôvodcom násilia, teroru – iba boľševici a uplatňoval sa len v Rusku? Aký podiel na jeho rozpútaní malo aj povstanie československých légií v Rusku? Nové politické režimy v týchto štátoch (v Rusku aj v strednej Európe) vznikali a upevňovali sa aj uplatňovaním štátom uzákoneného násilia, aj štátneho teroru. Ktoré z nich bolo revolučným násilím a ktoré kontrarevolučným násilím? Možno každé z nich do určitého stupňa a formy uplatňovania malo charakter revolučný aj kontrarevolučný. Pre ideologicky (hodnotovo podľa neoliberálov) vyprofilované, indoktrinované osobnosti zúčastňujúce sa na týchto udalostiach a procesoch, hodnotiace ich, riešenie tejto situácie bolo jednoznačné: správne bolo to, čo robili oni a čierne, zlé až zločinné bolo to, čo robili tí druhí. Otvorene sa takto prejavil a takto vystupoval aj Milan Rastislav Štefánik.

Zaznamenané a publikované boli viaceré jeho prejavy pred legionármi (veľkými zhromaždeniami vojska) na Sibíri aj vystúpenia v menších auditóriách pred dôstojníkmi. Takto v polaritných vylučujúcich sa atribútoch porovnal M. R. Štefánik boľševizmus a demokratizmus vo veľmi rozsiahlom texte typu hesiel a prevolaní, a to: „Boľševizmus je negácia demokratizmu, boľševizmus hovorí, kričí, reve – demokracia myslí, poučuje, presvedčuje, boľševizmus buráca na najnižšie pudy, demokracia apeluje na česť a svedomie, boľševizmus sťahuje blížnemu kožuch, demokracia šije plášť pre všetkých, aj pre chudákov, boľševizmu dáva ľuďom pálenku a dýku, demokracia – kladivo a pluh, boľševizmus hádže protivníka do mora, vyťahuje ho z väzenia a zabíja, demokracia konštatuje, lieči, prípadne trestá, napravuje, boľševizmus si kupuje duše za výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia znamená účasť všetkých na výhodách podľa práva. Boľševizmus, to je rozklad, bieda, hlad. Boľševizmus je oslňujúci záblesk trhaviny, demokracia – žiarivý maják spásy. Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať.“A celý tento dlhý traktát hesiel a zvolaní v čierno-bielej polarite uviedol Štefánik vetou adresovanou prítomnému vojsku: „Vy chápete, že musíte zostať nepremožiteľnými nepriateľmi boľševizmu.“ Adresované to bolo pre masovú, davovú emocionalitu s veľmi zjednodušeným, simplifikujúcim až primitívnym obsahom. Mohla by to byť „Vulgáta“, zjednodušený súbor prikázaní, katechizmus demokracie a príručka pre večné zatratenie boľševizmu. Obe náuky, ich vyjadrenia v zvolaniach, ich komparácia boli podané v exaltovanom stave. Porovnával demokraciu (ako takú), v maximálne optimálnom vydaní (aká by mohla a mala byť, skôr aká nebola), s boľševizmom – v animálnom až satanistickom vydaní, skoro fanatického náboženského kazateľa, exorcistu. A pritom tesne pred týmto katechizmom bieleho a čierneho, v idealistickej eufórii oslavoval Štefánik ideu všeľudskej spravodlivosti. V tomto citovom pohnutí označil myšlienku boja proti násiliu za zlatú niť našich dejín. Platilo to podľa neho aj pre dobu husitskú, aj Žižkovu. Bola to iste doba boja za pravdu viery, proti dogmám stredovekej cirkvi. Svoj život za ňu obetoval majster Ján Hus, ale v realite to bola veľká spoločenská revolúcia, raná protifeudálna revolúcia, ktorá však mala podobu krvavej občianskej vojny. Použitie tohto „historického podobenstva“ objektívne skôr dokazovalo, že nie nenásilím, ale násilím, ktoré mohlo byť násilím revolučným (proti bohatstvu, ideologickej, ekonomickej a politickej moci cirkvi a aj svetských feudálov), práve násilným bojom sa často musela presadzovať pravda a spravodlivosť. Štefánik v tomto vystúpení chcel nadchnúť vojakov, presvedčiť ich, že majú byť hrdí, že po boku najdemokratickejší krajín spolupôsobia pri vybudovaní nového krajšieho sveta. Chcel im dokázať, že ich vystúpenie, revolúcia za československý štát, vojna proti boľševikom, preukazuje súlad, zhodu „svetovej demokracie s nami“. To mohla byť základná idea jeho prejavu na slávnosti odovzdania zástavy 1. československému práporu, ktorá bola uverejnená v legionárskom „Československom denníku“ zo 14. februára 1919. Centrálnou témou sa však stalo simplifikované, demagogické a exaltované porovnávanie demokracie s boľševizmom.

Netreba asi zvýrazňovať, že tento jeho radikálny antiboľševizmus musel vyvolať odpor a následne aj nedobrý vzťah k Štefánikovi, najmä v systéme reálneho socializmu po roku 1948. Dnes po tridsiatich rokov po „nežnej revolúcii“ nielen neverí, ale odmieta takéto demagogické porovnanie údajnej demokracie, s údajným boľševizmom, aj pôvodne nadšený absolvent tohto prevratu, ktorý bol autenticky, možno v eufórii z neho.

Realistické a zmysluplné výroky M. R. Štefánika z prejavov pred vojskom v Rusku sa týkajú otázok oprávnenosti pobytu a bojov legionárov v Rusku. Týkajú sa tiež významu, prínosu, efektu pobytu pre ČSR a tiež vzťahu samostatnosti, závislosti alebo zviazanosti nedávno vzniknutej ČSR vo vzťahu k spojencom, veľmociam. Medzi ne treba zaradiť odpoveď Štefánika na otázku mladého podporučíka: „Prečo tu ešte bojujeme ?“ Odpovedal takto: „Boľševizmus je anarchizmus, … ktorý … ohrozuje náš štát. Ak nenastanú v Rusku normálne pomery, budú iskry anarchie z Ruska dolietať až do Čiech. Ak vypukne požiar, nedá sa čakať, až sa oheň priblíži k nášmu stavaniu a zachváti ho, ale je nutné hasiť ho.“ Odpoveď M. R. Štefánika, jej raison d´etre možno spoznať vo formulácii, z ktorej sa dá vyvodiť ako on, aj československé zahraničné odbojové a potom štátne vedenie zdôvodňovalo oprávnenosť, legitimitu svojho pobytu a práva viesť vojnu, nie iba proti boľševizmu, ale proti ruskému sovietskemu štátu, v ktorom dominovali boľševici. Zdôvodnil to formuláciou, koncepciou, ktorú trestné právo kvalifikuje ako stav „krajnej núdze“. Vedenie vojny, a to ešte nevypovedanej proti tomuto štátu (RSFSR), nemalo totiž žiadny právny titul. Bola to nezákonná vojenská intervencia spojená s okupáciou časti územia sovietskeho štátu. Nemohla sa uznať za zákonnú (legálnu) vojnu (pretože sovietsky štát neprepadol vojensky ČSR, nespôsobil ujmu na živote žiadneho jeho občana, ani hlavy štátu, ani nenarušil jeho suverenitu, územnú integritu – čo sú uznávané tituly zákonnej vojny). Mohla sa uznať iba za konanie v situácii, ktorá vylučuje protiprávnosť, ktoré je teda dovolená, a tou je okrem nutnej obrany iba situácia, stav nazvaný ako „krajná núdza“. Vtedy osoba, ktorej život, zdravie, majetok je ohrozený, a nemôže túto hrozbu nijako inak odvrátiť, môže bez zákonného titulu, právneho dovolenia odvrátiť túto hrozbu svojím zásahom, resp. konaním. Zodpovedala situácia, stav za ktorej légie viedli vojenské operácie na Volge a na Urale proti sovietskym vojskám, konaniu ktorým by légie odvracali nebezpečenstvo priamo hroziace záujmom československého štátu? A ktoré by nebolo možno nijako inak odvrátiť?

Pre splnenie atribútov inštitútu krajnej núdze pre vojenskú intervenciu československých légií by bolo treba dokázať, že politický útvar ruského boľševizmu, sovietsky štát bol absolútnym zlom, ďalej, že priamo ohrozoval československý štát akútne a bezprostredne a ďalej do takej miery, že tento československý štát bol prinútený zasiahnuť, nariadiť vojenské nasadenie svojich vojsk, aby odvrátil toto hroziace nebezpečenstvo. A ďalej by bolo potrebné dokázať, že toto akútne hroziace nebezpečenstvo prameniace zo sovietskeho štátu nebolo možné inak odvrátiť. Československý štát vydal právne normy, ktorými zaviedol stanné právo a nariadil aj vojenskú diktatúru, a to všetko najmä proti boľševickým silám maďarským aj domácim. Nebezpečenstvo boľševizmu tak mohol československý štát odvrátiť aj inak, a tak ho aj odvracal. Vrátane vojenských operácií československej armády proti maďarskej červenej armáde na Slovensku aj na severe Maďarska až po Miškolc, ako aj súhlasom s postupom vojsk Rumunska na územie k Dunaju vrátane okupácie Budapešti, pred ktorými utiekol režim Béla Kunu, maďarských boľševikov.

Argumentácia o krajnej núdzi ako právne dovolenému konaniu teda neobstojí. Tak ako neobstojí ani Monroeova doktrína „Amerika Američanom“, podľa ktorej USA sami seba oprávňujú nasadiť vojenské sily proti politickým režimom a vládam v Latinskej Amerike, ktoré by sa v súčasnosti vyvíjali nekapitalistickou cestou a neuznávali by hegemóniu USA.

Vedenie vojnových operácií v Rusku však malo podľa Štefánika ďalšie ciele, ktoré neboli priamym útokom na boľševizmus. Vyhlasoval, a argumentoval takto: „sme dnes členom spojencov a musíme sa riadiť spoločnými záujmami, úlohami a cieľmi. Náš štát už síce jestvuje, avšak výhodné podmienky jeho rozvoja, akými sú úprava hraníc, vodné cesty, obchodné zmluvy, to všetko bude riadiť až mierová konferencia. Chceme Šoproň, Prešpurk, chceme susediť s Rumunskom. Aby naše nároky spojenci podporovali, je bezpodmienečne potrebné, aby sme s nimi postupovali v jednote a v súlade“. Vedieme vojenské operácie, nevypovedanú vojnu proti tretiemu štátu (ničíme tu životy, materiálne hodnoty), máme dokonca právo viesť túto vojnu, pretože chceme a potrebujeme – získať výhodné hranice, benefity ekonomické, ktoré nám dajú naši spojenci, veľmoci, ktorí rozhodujú o týchto otázkach. Prioritne francúzsky štát (ktorého vojskom boli légie) a potom pohlavári československého štátu používali légie účelovo a výslovne utilitaristicky ako svoj nástroj vo svoj prospech. Vyznievalo to podľa príslovia: „nepriateľ nášho priateľa je aj našim nepriateľom“, a my vedieme vojnu proti tomuto nepriateľovi, lebo to chce náš priateľ, aby nám tento za toto naše konanie, za nami poskytnuté vojnové služby niečo dôležité pre nás dal, alebo to pre nás vykonal. Konáme v službách tejto. resp. týchto veľmocí – sme od nich závislí, nezvrchovaní a nesuverénni, s prísľubom, nádejou na odmenu od nich, nádejou na protikonanie od nich.

Také boli pomery a taký bol reálny svet – ak sa nepočetný národ, vytvárajúci svoj národný štát v geopoliticky exponovanom mieste strednej Európy, kde mohol vôbec jestvovať, udržať sa len pri spojenectve, priateľstve a priazni – veľmoci, aspoň jednej, najlepšie niekoľkých. Jemne povedané to bola závislosť. Československo muselo byť v protektorskom, ochrannom vzťahu, (nie však v protektoráte, ale ako relatívne suverénny štát), ktorý museli garantovať a zabezpečovať tieto veľmoci ako jeho spojenci. V inom prípade bola ohrozená nielen jeho suverenita, ale aj jeho jestvovanie. V najhoršom prípade to mohol byť lénny vzťah, lénnika, resp. vazala k svojmu pánovi, seniorovi. Tieto hodnotenia vyplývajú zo slov M. R. Štefánika.

Súčasne sa minister vojny ČSR, gen. M. R. Štefánik usiloval vysvetliť a preukázať, že sa nejde o nepriateľstvo k Rusku, ani o vedenie vojnových operácii proti Rusku. Teritórium Ruska v tom čase mali reálne v držbe viaceré politické sily, ktoré sa usilovali toto územie ovládnuť, vytvoriť na ňom organizovanú, zvrchovanú štátnu moc, ktorá by vylúčila, aby nejakú väčšiu či menšiu časť tohto teritória ovládala, držala iná organizovaná politická sila, usilujúca stať sa štátnym útvarom, byť za neho s medzinárodnými právnymi dôsledkami uznaná. Medzinárodnoprávne išlo o uznanie príslušnej vlády za predstaviteľa organizovaného štátu na území Ruska. Sovietska vláda (RĽK) v Moskve bola uznaná za predstaviteľa Ruska cisárskym Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Osmanskom ríšou (Tureckom) v čase pred ako aj po prijatí Brestlitovského mieru. A toto uznanie RĽK ako vlády ruského štátu trvalo do zániku posledných menovaných dvoch ríš a do kapitulácie Nemecka, do prímeria z 11. novembra 1918. Štáty Dohody v prvej etape tohto vývoja pozorovali stav organizovania tohto ruského sovietskeho štátu, boli dokonca už pripravené uznať RĽK za vládu ruského štátu. Vedenie légie, Odbočka ČSNR v Rusku uzavrela so sovietskou vládou dohodu o odchode československému korpusu dňa 26. marca 1918. Uzavretie tejto dohody bolo súčasne aj uznaním RĽK zo strany najvyššieho národnopolitického orgánu (Odbočka konala so súhlasu ústrednej ČSNR v Paríži) československého národa (ešte nie československého štátu ktorý vznikol až 28. októbra 1918. Uzavretie tejto dohody znamenalo aj uznanie sovietskej vlády (RĽK) suverénnym československým národom vo forme a intenzite, ktorá sa približovala k uznaniu tejto vlády de facto.

Po povstaní légií, úspešnom obsadení strednej Volgy nimi, sa tu začína organizovať iná ruská štátna moc. Už to neboli početné regionálne vlády (ako napríklad na Sibíri), ale úspešný zásah légií, obsadenie tohto mesta nimi vytvorili podmienky pre kreovanie „všeruskej vlády“ v Samare, vlády odvodenej od Ústavodarného zhromaždenia Ruska a od jeho výboru (Komuč). Uvedená organizovaná alternatívna, nie sovietska štátna moc, sa zmenila na „všeruskú vládu“, odvodenú od Direktória, ktorú nahradila monarchistická a diktátorská vláda v Omsku na čele s admirálom A. Kolčakom. Povstanie légií, teda podnietilo a umožnilo aj tento vývoj, aby sa vytvárala druhá organizovaná ruská štátna moc, predstavovaná vládou v Omsku. Medzinárodnoprávne ako prvé uznali túto všeruskú vládu a jej hlavu, A. Kolčaka Francúzsko a Veľká Británia ,i keď iba na úrovni a vo forme uznania de facto. Uznali ju tým však za vládu Ruského štátu (ktorý sa vyhlasoval za kontinuitný a identický s Ruskou ríšou podľa stavu v roku 1914 na začiatku vojny. USA uznávala za vládu ruského štátu, vládu A. Kerenského až do roku 1933. Československá diplomacia sa tvárila obozretne, neuznala a nenadviazala s vládou v Omsku vzťahy. Uznávala ju de facto, uznávala ju reálne politicky a vojensky – prítomnosťou československých vojsk na území Ruska, ktoré ovládali légie. Uznávala ju aj spoločným bojom légii so spojeneckými vojskami Kolčaka. Minister vojny ČSR, generál M. R. Š. uznal svojou prítomnosťou a svojím konaním na Sibíri, dvojnásobnou návštevou u admirála A. Kolčaka – jeho legalitu. V tomto zmysle aj Štefánik vystupoval a vyjadroval sa: „Žiadali sme pomoc pre seba a bola nám poskytnutá. Žiadali sme, aby nám spojenci vykázali po svojom boku dôstojné miesto a bolo nám dané. Rusko nám samé medzi prvými umožnilo organizovať sa. Dostala sa nám úloha pomáhať Rusku. Nemôžeme pomoc odoprieť. Bolo by nevďačné, i neslovanské, aj konečne neprozreteľné, lebo silné obrodené Rusko je našim životnými záujmom. Budeme určite aj v budúcnosti potrebovať jeho pomoc.“ Myslel tým na Rusko iné ako organizované vo forme štátu sovietov.

Pre M. R. Štefánika a v jeho osobe ako ministra ČSR reprezentovala ruský štát, predstavovala ho ústavnoprávne aj medzinárodnoprávne (ale iba provizórne, dočasne a fakticky) všeruská vláda v Omsku. Za hlavu tohto štátu považoval admirála A. Kolčaka. Práve toto Rusko, tento ruský štát so sídlom v Omsku považovala ČSR za svojho spojenca, obdobne ako za spojenca považovala Francúzsko, V. Britániu a USA. A uvedení západní spojenci uložili ČSR, jeho vojsku, aby pomáhalo Rusku – v tom zmysle a s tým cieľom aby sa najskôr ruská štátna moc reprezentovaná vládou v Omsku plne zorganizovala, získala zvrchovanosť na celom území tohto štátu, a to svojimi miestnymi štátnymi orgánmi, v prvej podobe s ruskými vojenskými orgánmi, aby vylúčila, zlikvidovala jemu konkurujúcu štátnu moc so sídlom v Moskve, sovietsku alebo boľševickú štátnu moc, ktorá z hľadiska mocností dohody bola nezákonnou. Rusko sa týmto spôsobom malo reorganizovať, zregenerovať a malo sa obnoviť ako silný štát.

Záver

V citovaných vystúpeniach M. R. Štefánika, z jeho konaní, z jeho činov a vzťahov vyplývalo, že absolútne – politicky, vojensky, diplomaticky a teda aj právne, konkrétne medzinárodnoprávne – odmietal ruský sovietsky štát. Odmietal nielen boľševikov, boľševizmus vôbec, ale ruský sovietsky štát v plnom rozsahu a bezpodmienečne. A s týmito postojmi M. R. Štefánika sa mala nejako vyrovnať štátna moc, ktorá v Československu nastúpila v roku 1948 a ktorá za osloboditeľa štátu, ktorý obnovil zvrchovanosť štátu, za strategického spojenca, súčasne verného brata, na večné časy vyhlasovala ZSSR. Bolo to pre ňu nemožné. A iné riešenie ako čierne vo vzťahu k M. R. Štefánikovi nenašla a ani nehľadala. V týchto historických udalostiach, v tomto dejinnom kontexte možno aj nájsť odpoveď na otázku, prečo komunisti, komunistický režim v Československu odmietal odkaz ako aj pamiatku M. R. Štefánika. Dokonca neuznával a zaznával aj jeho podiel na vzniku Československej republiky.

(Koniec)