Igor Cibula
20. 6. 2019 orientacia
Niekedy v posledných dvoch rokoch zomrela americká hegemónia. Vek americkej dominancie bol krátky, opojná éra, asi tri desaťročia poznačené dvoma momentmi, z ktorých každý bol rozpadom. Narodil sa uprostred pádu berlínskeho múru v roku 1989. Koniec, či dokonca začiatok konca bol ďalší kolaps – Irak v roku 2003, vlečúci sa doteraz. Možno sa opýtať, či bola smrť mimoriadneho postavenia Spojených štátov výsledkom pôsobenia vonkajších príčin, alebo Washington sám urýchlil zánik svojej pozície prostredníctvom zlozvykov a nevhodného správania?
Je to otázka, o ktorej budú historici diskutovať v nadchádzajúcich rokoch. Rovnako ako u väčšiny „úmrtí“, prispeli k tomu viaceré faktory. V medzinárodnom systéme existovali zakorenené štrukturálne sily, neúprosne pôsobiace proti každému národu, ktorý nazhromaždil tak veľkú moc. V americkom prípade však zasiahli spôsobom, ktorý Washington – v bezprecedentnej pozícii – nezvládol svoju hegemóniu a zneužil svoju moc, stratil spojencov a povzbudil nepriateľov.
Vplyvný americký publicista Fareed Zakaria sa v časopise Foreign Affairs zaoberá „sebazničením americkej moci“ a komentuje tento proces od skončenia studenej vojny ako niečo, čo svet nezažil od čias Rímskej ríše. Vo svojom komentári pripomína, že kým začiatkom deväťdesiatych rokov si nikto nevšimol, ako rástla americká hegemónia, tak koncom deväťdesiatych rokov začali pôsobiť sily, ktoré by mali „podkopávať“ to, čo ľudia označovali slovami, že Spojené štáty sú „nenahraditeľným národom“ a „jedinou superveľmocou na svete.“ V prvom rade išlo o vzostup Číny. Pri spätnom pohľade je ľahké poznať, že Peking by sa stal jediným vážnym súperom Washingtonu, ale pred štvrťstoročím to nebolo také zjavné. Hoci Čína od osemdesiatych rokov rástla rýchlo, vychádzala z veľmi nízkej úrovne. Len niekoľko krajín dokázalo takýmto tempom pokračovať viac ako niekoľko desaťročí. Neobvyklé „kríženie“ kapitalizmu s leninizmom v Číne sa zdalo byť krehké, ako to ukázali udalosti na Námestí nebeského pokoja v júni 1989. Čínsky vzostup však pretrval a krajina sa stala novou veľmocou s ambíciami porovnávať sa so Spojenými štátmi. A Rusko zo začiatku deväťdesiatych rokov sa zmenilo zo slabej a pokojnej krajiny na mocnosť, disponujúcu dostatočnými schopnosťami pôsobiť „rušivo.“ Teda s týmito dvoma hlavnými globálnymi hráčmi mimo „amerického medzinárodného systému“ vstúpil svet do post-americkej fázy.
Podľa názoru Zakaria útoky 11. septembra 2001 a vzostup islamského terorizmu zohrali dvojakú úlohu pri úpadku hegemónie USA. Zdá sa, že útoky povzbudili Washington a mobilizovali jeho moc. Vtedy sa Spojené štáty – ktoré sú ešte stále ekonomicky väčšie ako ďalších päť krajín vo svete – rozhodli zvýšiť svoje ročné výdavky na obranu o sumu takmer 50 miliárd dolárov, ktorá bola väčšia ako je celý ročný rozpočet na obranu Veľkej Británie. Keď Washington vojensky intervenoval v Afganistane, dokázal získať obrovskú podporu spojencov pre túto operáciu, vrátane Ruska. O dva roky neskôr – napriek mnohým námietkam – bol stále schopný sústrediť veľkú medzinárodnú koalíciu na inváziu do Iraku. Prvé roky tohto storočia boli najvyšším bodom amerického impéria, keď sa Washington pokúšal prerobiť úplne cudzie národy – Afganistan a Irak – tisíce míľ vzdialené od amerického kontinentu. Bodom zlomu bol najmä Irak. Spojené štáty sa pustili do vojny napriek pochybnostiam vyjadrenými ostatnými štátmi sveta. Snažili sa získať podporu OSN, ale keď sa im to nepodarilo, námietky ignorovali.
Možno si položiť otázku: čo narušilo americkú hegemóniu – vzostup nových vyzývateľov alebo imperiálna rozpínavosť ? Podobne ako pri každom veľkom a zložitom historickom fenoméne aj tu išlo pravdepodobne o viaceré spomínané faktory. Vzostup Číny bol jedným z tých tektonických posunov v medzinárodnom živote, ktoré by narušili akúkoľvek bezkonkurenčnú moc hegemóna bez ohľadu na to, aká by bola jeho diplomacia zručná. Návrat Ruska bol však zložitejšou záležitosťou. Teraz sa na to zabúda, ale začiatkom deväťdesiatych rokov boli lídri v Moskve odhodlaní premeniť svoju krajinu na liberálnu demokraciu, európsky národ a spojenca Západu. Eduard Ševardnadze, ktorý bol ministrom zahraničných vecí počas posledných rokov Sovietskeho zväzu, podporoval vojnu Spojených štátov proti Iraku v rokoch 1990-91. Prvý ruský minister zahraničných vecí po rozpade Sovietskeho zväzu Andrej Kozyrev bol ešte horlivejším liberálom. Treba však podotknúť, že aj keď Washington poskytol Moskve určitý status a prejavil rešpekt – napríklad rozšírením skupiny G-7 na G-8 – nikdy v skutočnosti nebral vážne bezpečnostné záujmy Ruska. Rozšíril NATO rýchlo a „zúrivo“ – proces, ktorý mohol byť potrebný pre krajiny, ako je Poľsko, historicky neisté a ohrozené Ruskom. Ale tento proces pokračoval bezmyšlienkovite, s malým záujmom o ruskú citlivosť – a teraz sa dokonca rozširuje na Macedónsko. Podľa názoru Fareeda Zakariu aj táto americká politika prispela k posilneniu pozície ruského prezidenta Vladimíra Putina.
Americkú zahraničnú politiku ešte viac vyhrotila administratíva Donalda Trumpa, ktorý ako nacionalista, protekcionista a populista je presvedčený o tom, že väčšina krajín je „priskrutkovaná“ k Spojeným štátom. Za Trumpa sa však USA stiahli z Trans-Pacifického partnerstva a znížili svoju angažovanosť v Ázii. Uvoľňujú sa zo svojho sedemdesiatročného partnerstva s Európou. Trumpovi sa podarilo „odcudziť“ Kanaďanov; venuje sa „subdodávateľskej“ politike na Strednom východe voči Izraelu a Saudskej Arábii. Existuje v jeho zahraničnej politike niekoľko impulzívnych výnimiek, ako je narcistická túžba získať Nobelovu cenu tým, že sa snaží uzavrieť mier so Severnou Kóreou. Washington príliš často a príliš okato sleduje svoje úzke záujmy, odcudzil si svojich spojencov a povzbudil svojich nepriateľov. Spojené štáty zostávajú síce najmocnejšou krajinou na planéte, ale zabúdajú, že posilnenie ich vplyvu si žiada, aby boli liberálnejšie a menej hegemonistické.
