Roman Bednár
Hugo Chavez bol charizmatický politik a národ ho miloval (mimochodom, ja tiež). Hugo založil v roku 1982 hnutie Movimiento Bolivariano Revolucionario, ktorého cieľom bolo zvrhnutie proamerickej vlády. Po prvom nezdarenom puči bol Chavez zatknutý a strávil dva roky vo väzení. V roku 1998 vyhral voľby a stal sa prezidentom. Potom to zopakoval ešte trikrát. Po jeho smrti sa stal novým prezidentom Nicola Maduro, ktorému chýba charizma jeho predchodcu. Nikdy nebol vo Venezuele žiadny prezident národom tak veľmi milovaný ako comandante Chavez, ako nazýval ľud.
A Chavez bol rešpektovaným a uznávaným mužom aj vo väčšine latinskoamerických štátov. V tom sa Madurovi nepodarilo pokračovať. A Venezuelu to oslabilo politicky i ekonomicky.
Washington mal vždy veľký záujem o ovládanie a kontrolovanie krajiny, ktorá má najväčšie olejové rezervy na svete. Všetci venezuelskí prezidenti sa nechali Američanmi skorumpovať a dovolili bohatstvo krajiny vykorisťovať západnými koncernami, a to k plnej spokojnosti USA. Chavez tomu urobil koniec a preto sa stal pre Washington po Castrovi najväčším nepriateľom na americkom kontinente. Ako sám povedal, tak Biely Dom dal na neho urobiť niekoľko nevydarených atentátov.
Olej je pre Venezuelu prekliatím i požehnaním zároveň. V období vlády Chaveza bol oveľa viac požehnaním ako prekliatím. Situácia na svetových trhoch bola vtedy taká, že krajina ho mohla predávať za veľmi výhodné ceny a comandante dokázal z jeho vysokých výnosov financovať sociálne systémy, čo veľmi pomohlo najnižším vrstvám obyvateľstva, o ktorého potreby sa predošlé vlády de facto vôbec nestarali.
V súčasnej situácii platí o venezuelskom oleji tá druhá alternatíva – je prekliatím. Maduro nemá už takmer nič zo silného politického zázemia, o ktoré sa opieral Chavez. Napriek tomu ako jediný juhamerický prezident sa vzpiera politickému i ekonomickému tlaku USA, čo Washington a predovšetkým Pentagon chce za každú cenu zlomiť. Na to slúžia aj veľmi tvrdé ekonomické sankcie a sústavná podpora opozície
USA torpédovali pozitívny vývoj vo Venezuele od samého začiatku vlády prezidenta Chaveza. Napríklad v roku 1999 podnikli všetko, len aby veľmi progresívny a významný priemyselný projekt v regióne Orinoco, na ktorom sa podielala aj Brazília, zlyhal a bol neúspešný. Neskôr potom americká nepriateľská stratégia voči Chavezovej Venezuele dosiahla svoj vrchol v roku 2002 pučom proti prezidentovi, ktorý napokon skončil pre USA neúspešne. Táto stratégia prebiehala podľa podobného scenára ako kyjevský puč proti legitimnému prezidentovi Ukrajiny Janukovičovi.
Svoj ďalší vrchol dosiahla teraz, keď sa tento týždeň pokúsila opozícia s nepatrnou časťou armády zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu Nicolasa Madura. Ekonomická vojna, ktorú vedie Washington proti Madurovi, dostala krajinu na kolená a do silnej hospodárskej krízy. Som presvedčený, že ak by žil Chavez, že situácia by sa bola vyvinula inakšie.
Situáciu vo Venezuele podstatne zhoršil aj sústavný tlak USA na štáty olejového kartelu OPEC, aby neznížili množstvo vyťažovaného oleja, aby sa tak jeho cena držala na nízkej úrovni, čo Venezuele extrémne škodí.
Venezuela však urobila veľkú chybu, že sa pridlho spoliehala na olej a nezrealizovala vybudovanie diverzných hopodárskych štruktúr, kým na to mala finančné prostriedky.
Je nesporné, že Maduro sa dopustil aj niektorých zásadných chýb, ktoré situáciu ešte viac zhoršili. Napriek tomu je viac ako isté, že ak prevezme moc vo Venezuele proamerická opozícia, tak to nebude víťazstvo venezuelského ľudu, ale triumf amerických imperialistických kruhov a zároveň to bude mať za následok stratu všetkých sociálnych istôt, ktoré pre chudobných voľakedy zabezpečil Hugo Chavez.
A najhoršie je to, že Venezuele teraz hrozí krvavá občianska vojna. Armáda a jej vedenie stoja za Madurom.
