 |
| Doc. PhDr. Ladislav Hohoš |
Ladislav Hohoš
30.12.2017 NovéSlovoSk
Sociálne inžinierstvo sa ocitlo na pranieri v dôsledku permanentného zlyhávania, unifikácia ľudstva v mene jednej výlučnej ideológie či náboženstva je prakticky vylúčená. Baumanova téza je varovaním, varovná prognóza však splní svoj účel, iba ak sa ju podarí odvrátiť.
Podľa známeho sociológa Z. Baumana ľudstvo dlho zotrvávalo v nádeji, že sa mu podarí vziať dejiny do vlastných rúk a bolo dokonca odhodlané podľa toho konať. Zmienená nádej spätá s odhodlaním sa však celkom stratili, keď ľudské dejiny dosiahli tempo prudkých zmien, ktorých neočakávanosť a neovládateľnosť začali súperiť s prírodnými katastrofami a dokonca ich v tomto ohľade začínajú prekonávať. Bauman zosnul na počiatku roku 2017, minulé obdobie vrátane uplynulého roku však charakterizoval naprosto výstižne. Sociálne inžinierstvo sa ocitlo na pranieri v dôsledku permanentného zlyhávania, unifikácia ľudstva v mene jednej výlučnej ideológie či náboženstva je prakticky vylúčená. Baumanova téza je varovaním, varovná prognóza však splní svoj účel, iba ak sa ju podarí odvrátiť.
Multipolarita
Svet sa stal tak či onak multipolárnym, podľa výsledku ostatného hlasovania v OSN aktuálne 125 : 61. V literatúre sa aktuálne konštatuje zlyhanie prípadne ústup od neoliberálnej verzie globalizácie, ktorá bola presadzovaná radikálnym spôsobom bez inštitucionálneho a kultúrneho zakotvenia. Aktuálne prebieha spor o pravidlách, presnejšie verziách globalizácie nielen ohľadom rozsahu kontroly a regulácie, ale v širšom rámci možného posunom svetového poriadku od unipolarity k multipolarite (nestabilita prechodného obdobia). Táto nestabilita plodí konflikty, ktoré v podstate predstavujú niečo ako formy boja o určovanie pravidiel. Premyslenou verziou celosvetovej globalizácie „Jeden pás, jedna cesta“ disponuje momentálne Čína, americká Národná bezpečnostná stratégia reflektuje pozíciu hegemóna.
Otázka hegemónie sa vlastne riešila po celé dvadsiate storočie, poznamenané dvoma svetovými vojnami, začala ústupom zo slávy Britského impéria. Tak sa vtedy skončil storočný mier, nastolený Viedenským kongresom po napoleonských vojnách. Dnes žijeme v tieni jadrových zbraní a iných sofistikovaných zbraní, ktoré si možno nevieme ani predstaviť. Máme za sebou celých sedemdesiat rokov bez svetovej vojny, ktorej hrozba však stále pretrváva. Pápež František použil termín „rozkúskovaná vojna“, v inom kontexte sa odkazuje na „hybridnú vojnu“, vo vzťahu k Rusku som zaznamenal odkaz na „druhú studenú vojnu“, sankcie sú v každom prípade predstupňom vojny.
Najdôležitejším aspektom vejára možností je konfigurácia medzi USA a Čínou, resp. medzi Západom a zvyškom sveta. Totiž o tom, akým spôsobom bude prebiehať transformácia a za akú cenu (a kto ju zaplatí), resp. rozsah násilia do značnej miery závisia od toho, akým spôsobom impérium reaguje na zmenené podmienky, ktoré by sa dali označiť ako „ústup zo slávy“. O tom boli dve svetové vojny, ale máme aj precedens bez vojny (Britské impérium a Sovietsky zväz). Predstavy amerických neokonzervatívcov, ktorí prirovnávajú postavenie USA k Rímskej ríši, doznievajú v presvedčení politickej elity, hoci svoju platformu PNAC (Project for the New American Century) oficiálne ukončili v roku 2006. Ide o dva zásadné argumenty, jednak nenahraditeľnosť USA v úlohe svetového policajta, jednak potreby národnej bezpečnosti. Oba tieto argumenty sú reliktom studenej vojny.
Extrémna nerovnosť
Svet je v mnohom podobný tomu, ktorý opísal Lenin v roku 1916, čerpajúc z Hobsona a Hilferdinga, ktorý na základe rozsiahleho štúdia spochybnil svetový poriadok nastolený Západom navzdory tomu, že ešte za viktoriánskej éry sa všeobecne uznávalo civilizačné poslanie kolonializmu. Dobývanie renty a ako dôsledok extrémna nerovnosť je typickým znakom súčasnej fázy kapitalizmu, ktorú Lenin svojho času označil za imperializmus. Aktuálna modifikácia leninskej tézy vyzerá asi takto: globálna plutokratická oligarchia ako posledné štádium imperializmu. Podľa odhadu 6 % svetovej populácie ovláda 58 % svetového majetku, v USA 1 % obyvateľov ovláda 95 % domáceho majetku. Za „vládcov sveta“ možno považovať 225 najbohatších dolárových miliardárov, najmä z USA, ktorí vlastnia osobný majetok rovnajúci sa polovici ročných príjmov celej populácie planéty. Moc „neviditeľne vládnucich“ kapitalistov upevňuje početnejšia trieda pomáhačov a lokajov (propagandistov, kňazov, vedcov, príslušníkov „kultúrneho frontu“, šéfov justície, polície, armády vrátane odborárskych predákov), títo aj so svojimi rodinami predstavujú asi 12 % svetovej populácie. Stav populácie planéty tentuje k počtu 7 miliárd, úspešných by bolo 840 miliónov; spolu s obslužným personálom optimum tvorí asi jedna miliarda ľudí, zvyšok obyvateľov planéty sú vlastne zbytoční až nežiaduci.
Aktuálne treba opustiť tak pôvodom buržoázny jakobínsky koncept (dnes sa pripisuje iba boľševikom), ako aj sofistikovanejšiu od Hegla odvodenú Marxovu koncepciu formovania revolučnej triedy. Ide o to, že zánik kapitalizmu môže mať viac alebo menej katastrofický priebeh. Toto v podstate banálne konštatovanie však znamená, že sily, ktoré nechcú za každú cenu zachovať staré zriadenie alebo si uvedomujú, že cena by bola privysoká (Kautského ultraimperializmus ako kartel elít), budú usilovať o revolučnú transformáciu, ktorá vlastne znamená transformačnú revolúciu. Postupné transformačné kroky totiž v spojení so štvrtou technologickou revolúciou môžu vyústiť do zásadných revolučných zmien a to bez zbytočnej radikalizácie. Radikálmi v súčasnosti sú stúpenci starého režimu, ktorí bezohľadne usilujú o zachovanie svojich privilégií a vytvorili nadnárodnú kapitalistickú triedu, ktorá sa zužuje do globálnej plutokratickej oligarchie. Treba im pripomenúť, že rozhodujúcim impulzom pre Francúzsku revolúciu bolo nepríčetné ľpenie na privilégiách, konkrétne na oslobodení od platenia daní, zo strany vtedy už degenerovanej a skorumpovanej šľachty vrátane najvyšších cirkevných autorít. Nepočínajú si podobne súčasné nadnárodné korporácie?!
Tak či onak rozhodujúce karty histórie drží v rukách politická elita USA, pričom v prvom rade ide o udržanie hegemónie dolára ako svetovej meny s možnosťou nekontrolovateľnej emisie. Toto postavenie je v súčasnosti ohrozené, reálne už dolár monopolné postavenie pri finančných transakciách nemá. Na konferencii v Bretton Woods (1944) USA manipuláciou z pozície sily odmietli návrh J. M. Keynesa na vytvorenie univerzálnej kurzovej meny nezávislej od mien jednotlivých štátov (bancor). Činsky jüan sa stal piatou svetovou rezervnou menou v októbri 2016. História nás učí, že nekryté papierové peniaze sú strašnou zbraňou vládnucich tried vo vzťahu k vykorisťovaným, ktorí na kvázi menovú reformu najviac doplatia.
Vejár možností
Uvediem z literatúry vybrané možné scenáre, dva sa týkajú superveľmoci USA, jeden scenár sa týka Číny.
Dambisa Moyová predložila štyri alternatívne scenáre v horizonte tridsať rokov:
- Po prvé, status quo – prehra v ekonomickej vojne, americká a európske ekonomiky sa stali druhoradými.
- Po druhé, môže sa stať, že v Číne dôjde k stagnácii, čo nie je problém primárne ekonomický, ale politického systému, závisí od postupu vlády, najočividnejšie je riziko príliš rigidnej centralizácie.
- Po tretie, politika protekcionizmu resp. transformačná stratégia obrany bude musieť byť neľútostná, inovatívna a radikálna.
- Po štvrté, USA majú opciu defaultu ako v roku 1973, prestanú splácať svoje dlhy, dolár bude oslabený; finančné trhy by mohli poskytnúť USA nové pôžičky po šiestich mesiacoch od defaultu, druhým porazeným by bola Čína. Moyová v roku 2011 predpokladala, že ak USA nič nevychýli z nastúpeného kurzu, premenia sa z plnohodnotnej spoločnosti podnikateľov na kvázi socialistický sociálny štát v jeho najskorumpovanejšej podobe. Súčasná americká administratíva sa pravdepodobne rozhodla pre tretí scenár. Moyová nepovažuje tretí scenár za variant žiaducej budúcnosti.
Aj USA musia čeliť vnútorným problémom, či vláda bude schopná efektívne vládnuť v rozdelenej spoločnosti. Autor jednej zo správ Rímskeho klubu futurológ J. Galtung v roku 2009 predložil možnosť rozpadu USA do roku 2020. Vzbury sú dielom más, transformácia je vecou elity, ktorá vie, ako využiť vzbury. Elita a masy spoločne vytvárajú revolúcie, pretože predpokladajú všeobecnú únavu, pričom naakumulované problémy sa dostali do takého stavu, že systém sa jednoducho vzdá. Pokusy o vytvorenie svetového unitárneho štátu považuje za kontraproduktívne, disponoval by vo vzťahu k periférii príliš veľkou mocou, predstavuje si skôr konfederačné usporiadanie. Koncept homogénnej diktatúry Empire rovnako ako monokratický koncept revolučnej diktatúry podlieha revízii a stáva sa retrográdnym.
Znalec súčasnej čínskej filozofie Fabian Heubel varuje, aby sme sa nesnažili normatívny obsah čínskej hybridnej modernizácie jednostranne posudzovať podľa anglo-amerických modelov a kritérií. Neznamená to však, že by sa čínska inteligencia západnými normami nezaoberala. Diskusia o spojení medzi konfucianizmom a socializmom je povolená, ale prepojenie konfucianizmu s liberalizmom naráža na otvorenú i skrytú cenzúru. Katastrofálne porážky v ópiových vojnách a čínsko-japonskej vojne (1895) vyvolali najprv konzervatívnu revolúciu (1898), potom buržoázno-demokratickú revolúciu (1911) a socialistickú revolúciu (1949), ktorej epilógom bola „veľká proletárska kultúrna revolúcia“ (1966 – 1976). Zmena sa uskutočňuje pod tlakom, je svojím spôsobom vynútená, musí narážať na odpor, revolúcia sa vyčerpá potláčaním odporu a spravidla nedosiahne vytýčené ciele.
Francúzsky filozof a sinológ F. Julien poukázal, že čínske myslenie umožňuje oveľa pružnejší spôsob pochopenia „tichých transformácií“. Revolúcia radikalizuje konanie vybičované do krajnosti, kým tiché transformácie vychyľujú krok za krokom bez varovania, bez oznámenia až k bodu, kedy sa všetko prevráti vo svoj protiklad bez toho, aby si to niekto všimol. Revolúcia vyostrí situáciu do extrému, je rozhodnutá násilne skoncovať s predchádzajúcim poriadkom, bojuje a zápasí v priestore síl, ktoré sa definovali ako rivali, pričom každá revolúcia sa končí reštauráciou, ktorá skôr či neskôr nastane. Tichá transformácia nepoužíva silu, nebojuje, ale ide svojou cestou, infiltruje, rozširuje a rozvetvuje sa, je prenikavá; ako tichá sa označuje preto, že nevyvoláva odpor. Tiché transformácie dokážu viac než sila vzbúrených más prostredníctvom progresívnej erózie všetkého čo ancien régime podporuje. Čína využila výhodu zaobísť sa bez zlomu politického režimu, pretože dokázala zásadne transformovať sociálny a ekonomický systém tak, aby strana ostala pri moci. Západný pokus o tichú transformáciu, t.j. proces globalizácie vo svojej nanútenej neoliberálnej verzii, nedosiahol mieru prijatia, ktorá by umožnila, aby bol integrovaný do historického kontextu. Nástup pravicového populizmu túto tézu potvrdzuje. Čo sa týka čínskeho experimentu, predstavuje nárok na alternatívnu modernitu, úspech či neúspech bude mať svetodejinný dosah. Čínska marxisticky orientovaná filozofka X. Wei poukazuje na potrebu nového demokratického modelu „socializmu s čínskym črtami“.
Bezpečnostná rada OSN
Filozofia kozmopolitizmu v súčasnosti vníma odlišné kozmopolitizmy pred a napriek westernizácii. Podľa Gerarda Delantyho Európa pozostáva z viacerých civilizácií, ktoré sú v interakcii ako súhvezdie (konštelácia), čím sú podmienené rozmanité spôsoby modernity v jej rámci. Ide o židovsko-kresťanskú, rusko-slovanskú a islamsko-tureckú civilizáciu. Pohľad na civilizačné súhvezdie relativizuje národné štáty ako referenčné rámce, otvára uvedomenie globálnosti, nejde o čiste národné rôznorodé modernity. Európa je rovnako východná ako západná. Rusko patrí do európskeho civilizačného súhvezdia, vrátane ázijskej dimenzie. Napriek byzantínskemu dedičstvu a ortodoxnému náboženstvu Rusko je súčasťou európskej civilizácie. Rusko je a bude odlišné od Západu.
Svet budúcnosti bude oveľa rozmanitejší a diverzifikovanejší než ten súčasný, nové technológie to umožňujú. Multilaterálny svet si vyžaduje nejakú podobu globálneho vládnutia, to znamená legalitu a legitimitu medzinárodného práva bez výnimiek, čo predpokladá koniec idey impéria. Súčasný stav je nebezpečný v dôsledku absencie záruk dodržiavania medzinárodného práva. OSN síce nezohrá úlohu svetovej vlády, ale je nenahraditeľná ako fórum na udržanie mieru, aby sa zabránilo Bellum omnium contra omnes. Kompetencie Bezpečnostnej rady OSN by sa mohli rozšíriť na oblasť posudzovania dôsledkov nových technológií. Súčasný stav sveta v rizikovom a konfliktom prechodnom období pripomína skôr tridsiate roky minulého storočia, ktoré by nám mohli byť zdrojom historického poučenia.
LITERATÚRA:
Bauman, Z., Symptomy hledání cíle a jména. In: Geiselberger, H., Velký regres. Praha, Rybka Publishers 2017, s. 32.
Delanty, G., Civilizational constellations and European modernity reconsidered. In: Delanty, G. (Edo.), Európe and Apia Beyond East and West, New York, Routledge 2006, s. 49, 53.
Moyová, D., Kterak Západ zbloudil. 50 let ekonomického bláznovství – a neúprosná rozhodnutí, která nás čekají. Praha, Academia 2015, s.190-200, s.206.
Galtung, J., The Fall of the US Empire – And Then What? Successsors, Regionalization or Globalization. US Fascism or US Blossoming? Kolofon Press 2009, s.105, 91, 184.
Heubel,F., Chinesische Gegenwartsphilosophie zur Einführung.Hamburg, Junius Verlag 2016, s. 26, 234.
Julien. F., The Silent Transformations. London, Seagal Books 2011, s. 68-69.
Wei, X., Ekonomická a politická transformace Číny: nové rozbory. Praha, Filosofia 2017.
Ďalšie články:
LADISLAV HOHOŠ
