Jozef Banáš
27. 1. 2017 LUK -Kmen
Odstraňovanie prekážok v medzinárodnom pohybe tovarov, služieb či financií je významný nástroj pre zbližovanie národov z pohľadu ekonomiky, ale nazdávam sa, že prinajmenej rovnaký význam by mala mať výmena kultúr, vzájomné obohacovanie sa. Pre porozumenie medzi národmi hovoriacimi rôznymi jazykmi je, prirodzene, nevyhnutný univerzálny jazyk – lingua franca.
Dnes z celosvetového hľadiska túto úlohu plnia tri jazyky – bezkonkurenčne čínština, potom španielčina a v našich euro – atlantických končinách angličtina. Pracoval som niekoľko rokov vo veľkej nemeckej firme, kde samotní nemeckí riadiaci pracovníci hovorili po anglicky, aby sa so Slovákmi a inými cudzincami vo vlastnej firme dohovorili. Angličtina v obchode, internetovej komunikácii či vo finančnej oblasti je pochopiteľná, ba nevyhnutná.
Nerozumiem však, prečo anglické výrazy nahrádzajú naše krásne slovenské výrazy v hovorovej reči. Namiesto „Domu detí“ postavíme „Kidhouse“, prvá slovenská krčma v Bratislave sa volá „First Slovak Pub“, už nemáme úroveň, ale „level“, prekvapenie nevyjadrujeme lasicovským „fíha“, ale čudným zvolaním „wow“, nie sme „pokojní“, ale „kúloví“, nemáme „prínosy“, ale „benefity“, namiesto „úveru“ je „kredit“, „nekontrolujeme“, ale „čekujeme“, „nákupné strediská“ nahradili „šopingcentrá“, nechali sme si vziať Červené čiapočky, Lomidrevov, Valibukov, Šípkové Ruženky, Jankov Hraškov a nahradili sme ich Mekgajvermi, Mekkvínami, Barbinami, Šrekmi, Alfami, zákony v Národnej rade slovenskej republiky (sic) už „netvoríme“, ale „kreujeme“, namiesto „súhrnu správ“ máme „hedlajny“, „gazdovský dvor“ sme nahradili „farmou“ a z neznámych dôvodov sme sa zbavili slovenského „roľníka“, namiesto ktorého sme inštalovali „farmára“ a dokonca vo svojej posadnutosti anglofíliou sme už aj slovo gréckeho pôvodu „homosexuál“ nahradili anglofónnym –„ gej“.
Jazyk je základom jestvovania národa, ak ho národu vezmeme – zahynie. Vedel to dobre Apponyi a vedia to dobre aj tí, ktorí nás chcú postupne zbaviť jazyka dnes. Idú na to premyslene – v záujme skvalitňovania výučby angličtiny aj prostredníctvom filmu či piesne (cez piesne som sa sám naučil viacero jazykov) však zo slovenského éteru nekompromisne vytláčajú piesne slovenské. Dnes hrajú slovenskú populárnu hudbu viac v Česku ako u nás. Takže asi na zahodenie nebude. Ibaže, kto sa má zastať národa, keď sa ešte aj v parlamente našli poslankyne a poslanci, ktorí označili za škandál návrh zákona, ktorý stanovil povinné percentá hrania slovenských piesní v rádiách. Namiesto toho, aby za škandál označili to, že sme sa do takejto situácie vôbec dostali, aby označili za škandál, že v kinách a vo veľkej väčšine televízií sa už iné ako americké filmy nedávajú. Aj to len v prestávkach medzi reklamami…
Trpko sa usmievam, keď ma na besedách občas mladí ľutujú, že sme v časoch socializmu mohli chodiť len na sovietske filmy. Okrem niekoľkých ideologicky limitovaných filmov sme mohli bežne sledovať celú svetovú kinematografiu. Ale to hlavám vymytým rovnako vymytými novinárskymi hlavami bez historickej pamäti nevysvetlíte. Vykoreňovanie národnej kultúry nie je len problémom Slovákov, s podobnými problémami sa stretávajú aj v iných krajinách s neglobálnymi jazykmi. Dokonca aj vo Francúzsku. Tam však majú to, čomu sa hovorí národná hrdosť a žiadne „kolauty“ ich k hraniu výlučne anglo-amerických piesní neprinútia. Pokiaľ žije jazyk, žije aj národ a jeho duch. Človek bez koreňov má viacero výhod – nemá sebavedomie, hrdosť, je manipulovateľný, ovládateľný, nerepce, poslúcha, drží hubu a krok a „maká“.
Sledujeme v ostatnom čase silnejúci tlak z Bruselu na vytvorenie „Európana“ – akéhosi homunkula bez ukotvenia v etniku (Slovania) a v národe (Slováci). Mám nedobrý pocit, že presne o to ide tým, ktorí európske národné kultúry a tradície chcú vykoreniť. Už len čakám, kedy prídu naši multikultúrni matadori s návrhom premenovať Pukanec na Popkorncity. Ale čo chceme od krajiny, v ktorej aj tí, ktorí by mali byť prví vo výučbe k vlastenectvu – učitelia, štrajkujú pod anglickými heslami.
Práve som dokončil román Kód 7 o Bhutáne – krajine, ktorá úspešne vzdoruje tlaku konzumu, globalizácie, odnárodňovania. Hoci je to chudobná krajina, Bhutánci sú hrdí a nikto ich neprinúti, aby si nechali nanútiť cudziu kultúru. Dokonca osemdesiat percent z nich nosí tradičný národný odev, alebo jeho modernejšie variácie. Prví medzi nimi sú kráľovná s kráľom. Azda tu niekde treba hľadať odpoveď na našu tradičnú poddajnosť a zápecníctvo. Pokiaľ budú elity na čele odnárodňovania, pokiaľ budú elity v prvých radoch globálnych predátorov, nebudeme sa môcť čudovať, že to, čo sa nepodarilo cudzím, podarí sa vlastným. Kedysi Matica slovenská chránila národ pred uhorskými janičiarmi, dnes nás asi bude musieť chrániť pred janičiarmi slovenskými. Takže aby som bol kúlový – gud lak slovenčina?
