Trápnosť hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky SR

Najviac transparentné by bolo na tomto mieste vyvracať jednotlivé výroky konkrétnych rečníkov, či ponúknuť voči nim alternatívny pohľad, ale tých klamstiev a poloprávd sa po niekoľkých hodinách nazbieralo také enormné množstvo, že považujem za rozumnejšie predostrieť celkovú atmosféru konferencie v kocke.

Počas celého dňa sa v rôznych diskusných paneloch vystriedalo 17 zainteresovaných rečníkov. Od prezidenta SR Andreja Kisku cez premiéra Roberta Fica, predsedu NR SR Petra Pellegriniho, ministra zahraničných vecí a diplomata Miroslava Lajčáka, až po viacerých zástupcov tretieho sektora, think-thankov, mimovládnych organizácií a inštitútov s pôsobnosťou v oblasti zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov (CEPI, INESS, ASA, Človek v ohrození). Okrem nich boli na podujatie prizvané verejnoprávne a súkromné médiá, či odhadom 200 – 300 zahraničných a domácich hostí rôzneho postavenia, ktorých sa daná problematika dotýka. Treba podotknúť, že sa jedná o najprestížnejšiu udalosť svojho druhu, ktorej renomé je o to vyššie, že prostredníctvom kompetentného MZVaEZ ako ústredného orgánu SR reprezentuje oficiálne postoje nášho štátu v oblasti geopolitiky.

Nemalú skupinu zúčastnených hostí tvorili aj študenti fakúlt humanitných vied vysokých škôl z celého územia Slovenska. Vzhľadom na môj interes v tejto oblasti bola možnosť zúčastniť sa ponúknutá aj mne. Veľmi rád by som napísal, že táto skutočnosť bola pre mňa cťou, čo do momentu precitnutia priamo na konferencii aj trochu platilo.

Najviac transparentné by bolo na tomto mieste vyvracať jednotlivé výroky konkrétnych rečníkov, či ponúknuť voči nim alternatívny pohľad, ale tých klamstiev a poloprávd sa po niekoľkých hodinách nazbieralo také enormné množstvo, že považujem za rozumnejšie predostrieť celkovú atmosféru konferencie v kocke. Na jej ilustráciu však zopár smerodajných téz budem predsa len parafrázovať. Preto vyberám niekoľko perál ducha, v ktorých atmosfére sa debata niesla:

Andrej Kiska: „Vyjadrujem obavy z nepochopenia našej zahraničnej politiky občanmi“.

Vladimír Bilčík (SFPA): „Je tu systémový problém štátu, ako čeliť informačnej vojne“.

Peter Javorčík (štátny tajomník MZVaEZ): „Syriza a Podemos sú extrémistické sily“.

Magda Vášaryová (hosť): „Mám obavy, že Rusko skúša článok 5 zmluvy NATO o spoločnej obrane“.

Juraj Stern (pedagóg): „Želám Ukrajine, aby sa o 25 rokov ako my dnes tešila z oslobodenia od rovnakého okupanta (Ruska)“.

Zlatým klincom programu bola úvaha Pavla Demeša (občiansky aktivista, bývalý minister zahraničných vecí SR, spoluzakladateľ SAIA-SCTS pre tretí sektor), podľa ktorého by sa mali konšpirácie, mylné tvrdenia (iným slovom diametrálne odlišné názory od „oficiálnych právd“), dostať na agendu ministerstva vnútra či obrany. Pán Demeš by mal svoju myšlienku upresniť a následne by stálo za to dať ju preskúmať ústavným právnikom v otázke súladu s článkom 26 Ústavy SR o slobode slova.

Rozmenené na drobné, pekne po poriadku: Problémom našej spoločnosti podľa prezidenta nie je nevyvážené a zavádzajúce informovanie verejnosti, ktoré sa v rámci ukrajinskej krízy črtá v celej svojej „kráse“, ale skeptický postoj ľudí, ktorých pohár trpezlivosti pretiekol. Zrejme teda netreba meniť prístup k spravodajstvu, ale treba zmeniť názor občanov a nahnať ich späť do košiara, aby našu zahraničnú politiku znovu „chápali“. A nedajbože „nekonšpirovali“ o tom, že Rusko nie je démon ale rovnocenný partner so svojimi národnými záujmami, že úmysly tandemu Washington – Brusel nie sú vždy s „kostolným poriadkom“ a že Vladimir Putin nie je ani náhodou klon lídra KĽDR, Kim Čong Una, ako sa nám to snažia predostierať mainstreamové médiá.

Pán Bilčík za použitia neurčitého diplomatického slovníka síce vo svojom príhovore priamo nepomenoval, že informačnú vojnu voči nám vedie Ruská federácia, ale z kontextu jeho ďalších vyjadrení bolo jasné, že inak to byť ani nemôže. Tým sa pripája k nedávnym a masívne medializovaným tvrdeniam Andreja Kisku, či analytika CEPI a účastníka konferencie, Mariána Majera, podľa ktorého je ruská propagandistická kampaň dotovaná desiatkami miliónov eur. Hmatateľné dôkazy samozrejme chýbajú. V tejto súvislosti sa natíska nielen otázka, či problémom popri ruskej propagande nie je aj propaganda západná, ktorá je oveľa masívnejšia a sofistikovanejšia, ale aj otázka, kde konkrétne táto „kremeľská“ propaganda umiestňuje svoje chápadlá na našom území. Pokiaľ mi je známe, Rusko u nás neprevádzkuje žiadne televízne stanice, rádiá, internetové rádiá, nevydáva tlačoviny, neorganizuje prostredníctvom svojej ambasády debaty. Rusko u nás nemá politické zastúpenie v podobe parlamentnej strany či hnutia. S prižmúrenými očami sa dá hovoriť o Sergejovi Chelemendikovi a Jánovi Čarnogurskom, ako politických reprezentantov proruských postojov, ktorých spoločná reálna podpora by však sotva činila 1%. Ruskí oligarchovia a ani mimovládne inštitúcie u nás taktiež neprevádzkujú nič podobné. Ak teda neberieme do úvahy činnosť zanedbateľného webu Hlas Ruska, množstvo amatérskych proruských internetových stránok či iných aktivít, ktoré sú skutočne vo svojom rozsahu marginálne a majú ďaleko od toho, aby oprávnene vyvolávali rusofóbnu hystériu tohto kalibru.

Ak si máme naliať čistého vína, môžeme prehlásiť, že dnešným mediálnym cenzorom, pre ktorých číha ruská propaganda za každým rohom, robia vrásky na čele najmä médiá Zem a Vek a Slobodný Vysielač. Ich spoločná sledovanosť je vyššia ako všetkých tunajších alternatívnych médií dohromady. Bez ich existencie by na poplach bil zrejme len nepatrný zlomok ľudí s monopolom na pravdu. Faktom však je, že tieto projekty možno zaškatuľkovať skôr ako opozičné voči systému, než ako výslovne proruské.

Peter Javorčík sa nechal počuť, že ľavicový extrémizmus Syrizy (Grécko) a Podemosu (Španielsko), je problémom pre jednotné smerovanie EÚ. Takisto vyjadril obavy z nárastu preferencii britskej UKIP (Nigel Farage) a francúzskeho Národného Frontu (Marine Le Pen). Zrejme v duchu pokryteckého hesla „kto nie je s nami, ten je proti nám“. Ľuďmi tohto razenia je totiž so železnou pravidelnosťou akákoľvek politická alternatíva voči súčasnému status quo okamžite onálepkovaná ako extrémistická (dobre, že nie teroristická). Preto je lepšie nezaoberať sa ňou a ďalej predostierať súčasný marazmus ako neprekonaný spoločenský model a spásu sveta.

Pani Magda Vášaryová by nám neznalým mohla prezradiť, odkiaľ má dôveryhodnejšie informácie ako francúzska vojenská rozviedka. Jej šéf Christopher Gormet totiž 25. marca tohto roku pred francúzskym parlamentom vyvrátil tvrdenia o ruskom vpáde na Ukrajinu a uviedol, že spojenci z USA o tejto skutočnosti zámerne klamali. Správu prebrali viaceré svetové médiá. Na veľké sklamanie vojnových štváčov, ktorí už mesiace čakajú na príležitosť naštartovať tanky smerom na Moskvu, sa teda žiadne napadnutie Ukrajiny a už vôbec nie členských štátov EÚ zo strany Ruska nekoná. Alternatívne kruhy o tom hovoria od začiatku. Pani Vášaryová sa však rozhodla realitu ignorovať a podobne ako všetci zúčastnení konferencie operuje s trápnou tézou o ruskej agresii naďalej.

Vyššie uvedené tvrdenie pána Sterna sa zdá byť úsmevné už len z toho titulu, že vďaka kurzu, akým sa Ukrajina za aktívnej podpory predstaviteľov Západu uberá, už za 25 rokov ako funkčný štát vôbec nemusí existovať. A nie to ešte tešiť sa z neprekonanej liberálnej demokracie, po ktorej nástupe podľa amerického politológa Francisa Fukuyamu, nastal koniec dejín.

Suma sumárum. Slovenská mienkotvorná elita na štátnej úrovni definitívne stratila kontakt s realitou. Informačné pole rozdelila hrubou čiarou na 100%-nú euroatlantickú pravdu pravdúcu a 100% putinovskú propagandu, medzi ktorými neexistuje nič iné ako vzduchoprázdno. Jestvujú len tí, ktorí našu politiku chápu a skáču tak, ako establishment píska a tí druhí, ktorými sa zaoberať netreba. Ich relevantný opozičný názor na zahraničnú politiku má totiž asi výpovednú hodnotu povier o dutej Zemi. Ukrajinská kríza je boj číreho dobra a číreho zla, ako v Disneyho rozprávke. Pluralita názorov v očiach vládnych a mimovládnych „expertov“ znamená divadielko, keď jeden povie A a druhý Á, nie Z, ako pri reálnej konfrontácii opozičných názorov.

Preto sa natíska cynická otázka, či by nebolo z hľadiska hospodárnosti a efektívnosti vhodné, zlúčiť slovenské inštitúty pod jednu strechu, pod akúsi obdobu orwellovského Ministerstva pravdy. Okrem iného sme sa dozvedeli, že Slovensko vraj hrá dôležitú úlohu v rámci euroatlantického priestoru a je rešpektovaným partnerom v medzinárodnom spoločenstve. Predstava je to síce pekná, ale v súčasnej mocenskej šachovej partii je váha nášho slova a schopnosť viesť samostatnú zahraničnú politiku de facto nulová. Čoho manifestom par excellence bola aj táto konferencia, z ktorej plynie jediné – S EÚ a Strýčkom Samom na večné časy a nikdy inak!